ZVIERATÁ

Austrália, najplochejší kontinent, je už 50 miliónov rokov izolovaná od ostatného sveta. O čosi viac ako polovica jej územia leží vo výške nad 300 m n. morom.Túto výšku dosahujú najvyššie vrchy horského oblúka, ktorý sa tiahne od severného Queenslandu po Bassov prieliv a potom ďalej do Tasmánie. Na západ od tohto pohoria sa nachádza prevažná časť kontinentu a charakteristické oblasti – piesočnaté, kamenisté a ílovité púšte. Na prvý pohľad zabudnuté, nehostinné púšte pôsobia neprívetivo len na súčasného človeka. Kedysi boli oblasťou, kde sa neobmedzene vyvíjali žívočíšne druhy, ktoré nemali prirodzených nepriateľov, a ktoré nenájdeme nikde inde, okrem malého výskytu v Južnej Amerike, s ktorou Austrália v minulosti tvorila veľký kontinent . Pôvodne živočíšne druhy týchto oblastí boli vačkovce. Rozvinuli sa do takmer toľkých druhov ako ich príbuzné dokonalejšie placentárne cicavce na iných kontinentoch. Ešte nezvyčajnejšie sú Monotremata / vajcorodé cicavce / skupina živočíchov, ktorá sa oddelila od hlavnej vývojovej vetvy v čase, keď sa z prvotných plazov vyvíjali primitívne cicavce.Viac ako 1 600 km mora oddeľuje tento starý kontinent od obidvoch ostrovov Nového Zélandu.

Rovnako ako v Austrálii i na Novom Zélande možno sledovať evolučný vývoj rastlín i mierumilovných zvierat. Prežili tu napríklad prastaré skupiny plazov, ktoré inde na svete vyhynuli už pred 135 miliónmi rokov, ktoré neboli pripravené na ničivú inváziu človeka.

VAČKOVCE

Keď sa rastlinný alebo živočíšny druh dostane do iného prostredia, zmení sa jeho spôsob života, pretože sa zmení jeho postavenie v potravovom reťazci. Príčinou môžu byť dva faktory : zmena pôvodného geografického prostredia alebo anatomické zmeny, napríklad živočíšnemu druhu narastú v priebehu evolúcie krídla, ktoré mu umožnia iný spôsob života. V obidvoch prípadoch sa rýchlo zvyšujúe počet druhov rodu. Zároveň sa začnú vytvárať nové formy.

Typickým príkladom takéhoto vývoja – adaptačnej radiácie – sú austrálske Vačkovce. V ranom mezozoiku / pred 150 – 200 miliónmi rokov / sa vyvinula skupina cicavcov, dodnes sa presne nevie, v ktorých oblastiach. V tom čase sa podľa všetkého rozpadla Gondwana, veľký južný kontinent , a prevláda názor, že vačkovce sa rozšírili z Južnej Ameriky do Austrálie prechodom cez Antarktídu, ktorá v tom čase nebola pokrytá ľadovcom.Tieto tri kontinenty sa za sto miliónov rokov od seba oddialili a Austrália a Nová Guinea sa stále posúvajú smerom na sever k rovníku a k juhovýchodnej Ázii. Po oddialení kontinentov ostali vačkovce v Austrálii izolované.Placentálne cicavce sa tu nevyskytovali, takže vačkovce,ktoré nemali potravových konkurentov, mohli sa nerušene vyvíjať.Rozšírili sa po celom kontinente a prispôsobili sa rozličným životným prostrediam. Aj niektoré rastliny sa prispôsobili austrálskemu podnebiu.Vo veľkom rozsahu sa tu rozvinuli najmä eukalypty a akácie, ktoré často dosahujú rozmery stromov či krov. Rastie ich tu asi 400 druhov a vyskytujú sa od hranice lesa v Austrálskych Alpách po najsuchšie oblasti strednej časti púšte. Stromy aj kry dokážu vzdorovať aj ohňu, ktorý tu nie je zriedkavý. Podľa všetkého sa obidva druhy dostali na tento kontinent veľmi skoro, na začiatku jeho vývoja, prípadne ešte skôr, alebo sa izolovali od dokonalejších kvitnúcich rastlín prevládajúcich v ostatných častiach sveta. Každú triedu stavovcov reprezentuje veľké množstvo druhov, ktorým sa vďaka adaptačnej radiácii vyvinuli kľúčové rozoznávacie anatomické znaky, ktorými sa odlišujú od príbuzných jedincov. Zuby, schopnosť žiť bez vody, stála telesná teplota a vývin plodu v tele matky sú len niektoré znaky, ktoré nasvedčujú, že vačkovce sa v priebehu vývoja zdokonalili. Podobné vývojové zmeny sa v menšom rozsahu zaznamenali aj v rámci tried, čeľadí a rodov.

Suché vnútrozemie

Viac ako dve tretiny Austrálie pokrýva suchá nehostinná pustatina, nezriedka pripomínajúca púšť. Veľmi málo tohto územia tvorí skutočná púšť. Vznik rozľahlého pustého vnútrozemia najviac ovplyvnili reťazce pohorí vo východnej častí kontinentu a studené morské prúdy obmývajúce jeho západné pobrežie.

Pohorie na východe Austrálie zadržiava hmlu, ktorú prinášajú juhovýchodné pasáty od Tichého oceánu. Všetka vlhkosť sa zadrží na východnom pobreží a vietor prenikajúci cez pohoria je už suchý. Západné vetry prúdiace na pevninu z juhu Indického oceánu sa zase ochladia nad chladnými prúdmi vody pritekajúcimi zo subpolárneho pásma, preto takisto neprinášajú do vnútrozemia nijakú vlhkosť. V suchom austrálskom vnútrozemí päť druhov púšti: pieskovú, kamenistú, hornatú, tabuľovú a ílovitú. Celkový vzhľad týchto oblastí je výsledkom tamojšieho podnebia, ktoré spolu s vetrom, dažďom, mrazom a zmenami teploty prispelo k formovaniu povrchu zemskej kôry. Púšťové oblasti sú obývanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá, lebo živočíchy sú prispôsobené zväčša na aktívny život v noci. Najaktívnejšie sú hneď po súmraku a krátko pred úsvitom. Počas chladných nocí a horúcich dní sa ukryjú do podzemných skrýš, a tak uniknú pred krajnými výkyvmi teploty.

Väčšina púšťových stavovcov dokáže prežiť aj pri malom množstve vody, prípadne bez vody; stačí im voda, ktorú získa ich organizmus z potravy, a voda, ktorá sa uvoľní rozkladom tukov. Kengury, podobne ako púšťové korytnačky, nanovo využívajú odpadové dusičnany. Nemusia preto piť vodu potrebnú na vylúčenie týchto látok spolu s urínom ako zvieratá nežijúce na púšti. Menšie stavovce sa vyhýbajú letným horúčavam tak, že celé leto prespia, podobne ako zvieratá u nás prespia zimu.

Keďže vegetácia je v týchto oblastiach veľmi riedka, živočíchy si musia hľadať potravu na rozľahlom územi, preto sa väčšina austrálskych živočíchov pohybuje veľmi rýchlo. Nielen kengury, ale aj niektoré menšie stavovce, ako sú hlodavce a jašterice, majú dlhé zadné končatiny a na udržanie rovnováhy pri rýchlom behu na dvoch nohách používajú chvosty. Mnohé z menších zvierat si robia zásoby potravy na horšie časy. Keďže je v týchto oblastiach nedostatok úkrytov, mnohé zvieratá majú nadmerne vyvinutý zrak a orgány, ktoré živočícha varujú pred nebezpečenstvom osobitným zvukom, ako aj zväčšenie ušnice, napríklad bandikuty. V prostredí s nedostatkom prírodných úkrytov je veľmi dôležité sfarbenie živočíchov. Takmer všetky púšťové živočíchy sú sfarbené tak, že splývajú so svojím okolím.

Tu sa nachádza prehľad živočíchov:
Rajka Raggiho – za názov vďačí nádhernému elegantnému periu samčeka. Farebná škála peria a jeho tvary sú neuveriteľne krásne.

Kuskus škvrnitý – svoj dlhý chvost využíva na to, aby sa mohol zavesiť na konár a zároveň mu pomáha udržiavať rovnováhu pri love na vtáky, hmyz a malé cicavce.

Korunáč vejárovitý – je najväčší zo všetkých divých holubov. Žije v lesoch a močarinách Novej Guiney. Je prekrásne sfarbený a na hlave má hrebienok podobného tvaru ako čipka.

Agama golierikatá – keď chce vyzerať hrozivejšie, vztýči kožený golier rastúci okolo krku, pričom prská ako mačka. Po takej výstrahe však vždy ujde.

Vakoveverica krátkohlavá – podobá sa veverici. Žije na stromoch a živí sa potravou s bohatým obsahom cukrov. Jej doménou je schopnosť udržiavať rovnováhu. Kožné záhyby po stranách tela jej umožňujú preplachtiť vzduchom až 50 metrové vzdialenosti.

Ježura austrálska – vajcorodý cicavec, ktorý sa živí larvami a hmyzom. Nachádza si ich pod zemou. Len čo vyjde slnko, schúli sa do klbka a prespí celý deň.

Dingo – zdivočený pes, ktorý unikol prvým usadlíkom a narobil obrovské škody na pôvodnej faune Austrálie. Keď sa ocitne v nebezpečenstve predstiera, že je mŕtvy. Najprv útočníka zmiatne, ale potom ujde.

Bandikut králikovitý – je najväčším druhom svojej čeľade. Vie výborne hrabať a celý deň strávi pod zemou. V oci loví rozličný hmyz a žerie semená, ovocie a huby.
Koala medvedikovitá – milo vyzerajúci vačkovec s hustou jemnou kožušinkou, žijúci na eukalyptových stromoch. Živí sa ich lístím. Vďaka eukalyptom sa teda nemusí obávať nijakých nepriateľov, lebo mäso koaly je takmer nejedlé.

Emu hnedý – dosahuje výšku až meter osemdesiat. Má silné, veľmi dlhé nohy a je teda výborným bežcom. Jeho krídla sú malé, a preto nevie lietať.

Kengura sivá – najznámejší austrálsky živočích. Stavbu tela má uspôsobenú na skákanie, ktoré ju vlastne preslávilo. Jej mláďatko musí po narodení niekoľko mesiacov stráviť v matkinom vaku.

Kazuár veľkoprilbý – veľký nelietajúci vták, ale zato vynikajúci bežec. Podobá sa emu, je však väčší a ťarbavejší. Na hlave má rohovinový hrb v tvare prilby, ktorý ho chráni, keď si kliesni cestu hustým lesným porastom.

Vtákopysk divný – je akoby krížencom viacerých zvierat: je síce cicavec, ale kladie vajíčka, kožuch má ako vydra, chvost ako bobor, zobák a nohy ako kačica a ostrohy ako kohút.

Vakovlk tasmánsky – je najväčším mäsožravým vačkovcom, môže dosiahnuť dĺžku až 1,3 metra. Loví najmä v noci a prežíva v malých skupinách v odľahlých oblastiach. Donedávna sa myslelo, že je vyhubený.

Kusu líškovitý – žije v najhustejších austrálskych lesoch. Je veľký ako mačka a elegantný ako veverica. Vďaka svojmu chytavému chvostu je schopný visieť na konároch a robiť neuveriteľné akrobatické kúsky. Diabol tasmánsky – za svoje pomenovanie vďačí povere, že je agresívny. V skutočnosti je však diabol tasmánsky veľmi milé a spoločenské zviera, hoci je schopné prehrýzť svojimi zubami aj železný drôt.

Labuť čierna – napriek tomu, že je výborným letcom, na rozdiel od ostaných labutí nie je sťahovavá. Mláďatá sú po vytiahnutí sivé a trvá im aspoň tri roky, kým nadobudnú elegantnú čiernu farbu.

Orol klinochvostý – patrí medzi najväčšie orly na svete. Vysoký je takmer meter a jeho krídla majú rozpätie dva a pol metra. Takmer vyhynul a dnes žije iba v najodľahlejších a najneprístupnejších miestach.

ULURU

Austrálski aboriginskí obyvatelia nemali a ani nemajú životnú potrebu stavať veľkolepé stavby pre ich posvätné obrady ako väčšina ostatných ľudí, pretože majú veľkolepé prírodné pozoruhodnosti. Jedna z takýchto pozoruhodností je aj skala Uluru, ktorá sa stala svetoznámou ako symbol srdca Austrálie. Pre Aboriginov žijúcich v západných púštiach, Uluru ("obrovská tľapka) znamená viac než len miesto návštevy . Pre nich je to najposvätnejšie miesto v Austrálii. Skoro každý znak vetrom ošľahanej tváre skaly má mytologické spojenie. Prameň a jaskyne v základoch skaly sú uctievané ako miesta označujúce križovatku neviditeľných chodníkov vytvorených duchovným životom ich predkov na ich potulkách cez krajinu za hľadaním vody a potravy. Stopy Mala (zajaca wallaby), Kunija (neškodný had) a Liru (jedovatý plaz) sa tu všetky zmiešavajú. Takáto viera je vyjadrená v symbolických kresbách na skalách uchovaných v jaskyniach v okolí skaly.

Pre neaboriginských obyvateľov Austrálie obrovská kamenno – piesčitá skala , 9.4 km v obvode, má špeciálny význam. Tísice navštevujú Severné Teritórium každý rok , aby videli Uluru využitím ich základne, modernej dediny Yulara, postavenej špeciálne pre turistov a starostlivo umiestnenej 20 km od samotnej skaly.

Vidieť Uluru pri západe slnka v bezvetrí cez zimu ako sa mení z lososovo ružovej na tehlovú červenú a potom na silno fialovú a potom späť za úsvitu je hlavná turistická atrakcia. Pre najzdatnejších je tu možnosť vyliezť na skalu po strane, ktorá má tvar plastu medu, skôr než bude príliš horúco. Majú možnosť vidieť plochú, riedko zarastenú krajinu rozkladajúcu sa míle a míle vo všetkých smeroch. Kompletná prehliadka skaly trvá okolo 4 hodín.

Skala je len 348 metrov vysoká, ale vyzerá omnoho väčšia, pretože rastie skoro vertikálne z okolitej krajiny. Dôvody pre toto sú jasné . Usadeniny, z ktorých sa skladá skala i okolitá krajina boli uložené na začiatku Kambria (540 miliónov rokov dozadu) ako sled pieskovcov a kôp. Tieto sa stali silno zatmelené počas Paleozoickej doby, keď pohyb zemskej kôry ich deformoval . Zatmelenie horniny bolo nerovnomerné a niektoré časti boli odolnejšie voči erózii než ostatné.

Uluru je jedno z takýchto odolných miest. Dnes časti horniny v Uluru sú veľmi príkro sklonené a pretože sa rôznia trochu v tvrdosti, strmé horniny zreteľne vystupujú na zvetraný povrch skaly. Skupina 36 kupolovitých skál nazývaných Katatjuta (znamená mnoho hláv), alebo Olgas 26 kilometrov na západ od Uluru, sú ďaľšie podobné miesta horniny približne rovnakého veku ako Uluru, ale tieto nie sú príkro naklonené. Ich povrchy sú zjazvené hlbokými priepasťami utvorenými eróziou pozdĺž vertikálnych zlomov nazývaných kĺby.

Nie je známe ako dlho tieto skaly sú vystavené erózii, ale musí to byť najmenej 300 miliónov rokov. Pohyb vetra, pieskové závany a dažďová voda počas tejto dlhej doby zmenili tvar povrchu týchto odolných miest a rozvrhli úlomky do okoloia menej odolných skál obklopujúcich tieto. Toto im dalo vzhľad monolitov vyrastajúcich z roviny.

Prvý Európan, ktorý sa vyšplhal na Uluru bol juhoaustrálsky zememerač William Christie Gosse, ktrorý objavil skalu v 1873. Pomenoval ju podľa juhoaustrálskeho premiéra Sira Henryho Ayersa; aboriginský názov Uluru je teraz upredňostnovaný. Územie bolo uznané za národný park v roku 1950. Bolo zlúčené s Olgas pod Severoteritórne parky a rezervácie v 1958. A znovu reorganizované ako Národný park – Uluru pod Národnými parkami a WILDLIFE SERVICE v 1977. V októbri 1985, vlastníctvo Uluru bolo vrátené pôvodným vlastníkom, Yankutjatjatura a Pijantjatjara ľuďom, ktrorí ju opäť prenajali federálnej vláde na 99 rokov a tak môže pokračovať ako národný park. Aboriginskí vlastníci dostali nájomné a majú kľúčovú rolu v riadení parku. Mnoho posvätných oblastí pre Aboriginov je uzatvorených pre turistov.

ZOZNAM SVETOVÉHO DEDICSTVA

Nasledujúce austrálske miesta sú na zozname svetového dedičstva, dátum ich zápisu je uvedený v zátvorke.

Veľký bariérový útes (1981), rozkladá sa 200 kilometrov pozdĺž východného pobrežia Queenslandu a skladá sa z približne 2900 jednotlivých útesov: poskytuje život 300 druhom koralov a viac než 1500 druhov rýb.

Kakadu – národný park ( časť I,1981; časť II, 1987; časť III, 1992): nachádza sa v Severnom Teritóriu, 120 km východne od Darwinu, pôsobivá dažďová krajina a vodopády, vzbudzujúce úctu skalnaté OUTCROPS, hojnosť divej zveri vrátane sladkovodných a morských krokodíloch, bohatstvo aboriginského skalnatého umenia.

Oblasť Willandra Jazier (1981): okolo 3700 km2 v západnom Novom Južnom Walese; obsahuje systém Pleistocénskych sladkovodných jazier, 100 000 ha rozsahu, skamenená krajina všeobecne upravovaná of konca Pleistcénu, veľmi význačné archeologické pozostatky, ktoré zahŕňajú 30 000 rokov staré kostry muža pokrytého čerstvým OCHRE pred pohrebom a čiastočné spopolnené pozostatky mladej ženy datované 26 000 rokov dozadu – najstaršie známky spopolnenia na svete. Rôzne kamenné artefakty sú 30 000 – 40 000 rokov staré.

Lord Howe skupina ostrovov (1982): mimoriadne krásne ostrovy so susednými korálovými útesmi v Južnom Pacifiku, asi 7000 km severovýchodne od Sydney.

Austrálske východopobrežné mierné a subtropické parky (1986): tieto územia dažďových pralesov pozdĺž dĺžky pobrežia Nového Južného Walesu a vrátane rôznych národných parkov, prírodných rezervácii a rastlinných chránených oblastí, starajúcich sa o ukážku mokrých a suchých prispôsobených lesov a dramatickej horskej scenérie.

Uluru – národný park (1987): v Centrálnej Austrálii, približne 1420 km južne od Darwinu, tento park obsahuje najväčší skalný monolit na svete Uluru (Ayers rock) – a ďaľšie druhy pôsobivých mnolitov nazývaných Katatjuta (The Olgas) : vlastníctvo je v rukách zástupcov tradičných Aboriginských majiteľov pôdy ako oblasť, okrem existujúceho veľkého turistického záujmu, je pre Aboriginov kultúrné a náboženské miesto.

Vlhké trópy v Queenslande (1988): celá oblasť 899 000 ha obsahujúcich 13 z 19 čeľadí primitívne kvitnúcich rastlín , najvyššia rozmanitosť živočíchov v Austrálii a veľa znakov pozoruhodnej prírodnej krásy.

Žraločia zátoka (1991): táto oblasť v Západnej Austrálii pokrýva územie o rozlohe 21 973 km2 bohatých na flóru i faunu; za povšimnutie stojí jej prírodna krása a rozmanitosť mora a suchej zeme.

Tasmánska divočina (časť I,1982; časť II,1989): oblasť o rozlohe 1 374 000 ha sa skladá z Cradle pohoria, Národný park jazera St. Clair, Franklin – Lower Gordon divoké rieky a Juhozápadný park , jeden z posledných svbetových zostávajúcich miernych oblastí divočiny. Obsahuje pôsobivé scenérie a je populárny medzi turistami, horolezcami, jaskyniarmi a kanoistami.

Fraserove ostrovy (1992): umiestnené mimo pobrežia Queenlsandu, je to najväčšia piesčitá zem na svete, rozkladajúca sa viac než 120 km do dĺžky s celkovou rozlohou 166,283 ha.

VELKÝ BARIÉROVÝ ÚTES

Veľký bariérový útes je najväčší zo súčasných útesových celkov, zaberajúci pevninský šelf severovýchodnej Austrálie zo vzdialenosti 2 300 km a vyše 14 stupňov šírky medzi mysom Yorkom na severe a Elliot Island na juhu. Útesová voda prekračuje 230 000 km2 v rozlohe a s takmer 9% celkového územia pokrytého útesmi alebo útesovými plytčinami. Útesové okruhy sa skladajú z 2900 jedinečných útesov, ktoré zahŕňajú 750 okrajových útesov pripevnených k pevnine. Veľký bariérový útes má aj jeden neporovnateľný rekord v histórii Zeme, zmena morskej hladiny, popis oceánu, tektonické zmeny a biologická evolúcia.

Hlavné oblastné rozdiely pozdĺž Veľkého bariérového útesu sa vyskytujú aj tu. Severná oblasť utvára úzky šelf, nie širší ako 50 km, význačný stuhovými útesmi na okraji pevninského šelfu na juh až ku Cairns. Takéto stuhové útesy sú vyše 25 km dlhé, ale zriedkavo širšie než 500 m a sú zvyčajne oddelené úzkymi priesmykmi. Za stuhovými útesmi, pevninský šelf je porozhadzovaný veľkými platformami vyše 25 km cez.

Ďaľší juh, ako rozšírený pevninský šelf, Veľký bariérový útes zaberá len vonkajšiu tretinu šelfu, s útesmi formujúcimi rozhádzané čiary alebo oblúkovo orientované smerom na juhovýchod . Tam sa nenachádzajú žiadne stuhové útesy v centrálnej časti Veľkého bariérového útesu.

Na juh opäť rozšírený pevninský šelf do okolia 300 km a obrovské útesy Pompey a Swain complex zaberajú vonkajší breh. Južná časť Veľkého bariérového útesu sa skladá z Kozorožcových a Bunkerových útesov, ktoré uzatvárajú reťaz 22 útesov a 11 plytčín . Mnoho z týchto sú pokryté vegetáciou, najviac známe sú ostrovy Heron a One Tree.