História

Svidník, centrum podduklianskeho regiónu leží v severnej časti Prešovského kraja, v Ondavskej vrchovine pod Nízkymi Beskydami, v nadmorskej výške 230 m. Vznikol v stredoveku na sútoku Ladomírky a Ondavy ako dve samostatné dediny - Nižný Svidník a Vyšný Svidník.

Stopy o osídlení Svidníka a jeho okolia sú zreteľné už v období praveku. Sú to nálezy mamutích klov a zubov a kamenného sekeromlatu z mladšej doby kamennej.

Výhodná zemepisná poloha, názov a postavenie Svidníka v tomto období a prvé správy o Duplíne a Stročíne v povodí hornej Ondavy, ako aj existencia hradiska na vrchu Kaštielik ( 328 m. n.m. ) znamenajú, že osídľovanie regiónu bolo pred 13. storočím.

Najstaršia písomná správa o Svidníku je z rokov 1355 a 1357, ba vo vatikánskych registroch pápežského desiatku sa uvádza už v roku 1334. Názov osady ( a neskôr dvoch ) vznikol od názvu listnatého stromu svid.

Osídľovanie Svidníka a okolia sa zintenzívnilo v čase valašskej kolonizácie a vyvrcholilo v 1. tretine 17. storočia. Prvá písomná správa o Rusínoch vo Svidníku je z roku 1434. V jeho blízkosti, v chotári obce Jurkova Voľa existovala v 14. a 15. storočí dedina Rusinec.

V 15. storočí okolie Svidníka trpelo vpádmi bratríkov a poľských vojsk. Koncom 15. storočia tu pôsobila družina Fedora Holovatého a v období stavovských protihabsburských povstaní aj ďalšie. Vtedy došlo k čiastočnému vyľudneniu regiónu.

Až do zániku uhorského feudalizmu v rokoch 1848/1849 Svidník a okolité dediny patrili Panstvu Makovica so sídlom na Zborovskom hrade. Dedina Nižný Svidník bola sídlom zemepánskeho majera, ku ktorému okrem okolitých dedín patrili dediny Becherov, Beloveža, Lipová, Soboš, Varadka ba aj Frička. Na mieste pôvodného dreveného sídla dali v roku 1795 feudáli Szirmayovci vybudovať murovaný kaštieľ, v ktorom je v súčasnosti Galéria Dezidera Millyho.

Hoci región mal tradične vidiecky charakter, už v stredoveku tu boli cirkevné školy v Bodružali, Krajnej Bystrej, Krajnej Porúbke, Miroli, Príkrej, Pstrinej a Vyšnom Komárniku.Vo Svidníku škola existovala už v roku 1611. V Príkrej sa v 18. storočí narodil Ivan Juhasevič-Skľarskij, učiteľ, prepisovateľ a ilustrátor kníh a cirkevných piesňových zborníkov. Začiatkom 20. storočia v regióne pôsobil učiteľ a ľudovýchovný pracovník Ivan Polyvka. Vo Svidníku po dlhé roky až do smrti roku 1900 pôsobil gréckokatolícky kňaz, rusínsky a ukrajinský národný buditeľ Alexander I. Pavlovič, ktorý je tu pochovaný a v meste má sochu.

Mesto Svidník bolo aj v minulosti spoločensko - politickým centrom regiónu. Po roku 1880 bolo sídlom Makovického slúžnovského okresu a začiatkom 20. storočia ( do roku 1922 ) sídlom Vyšnosvidníckeho slúžnovského okresu. Od roku 1968 doteraz je Svidník nepretržite okresným sídlom. V roku 1944 došlo k zlúčeniu Nižného a Vyšného Svidníka a v roku 1964 dostal Svidník štatút mesta. Mesto prijalo svoj terajší erb 27. februára 1987.

V regióne Svidníka po stáročia svorne žili Rusíni, Slováci a Ukrajinci, ku ktorým neskôr pribudli Židia z Haliče, ba aj Rómovia a Poliaci. Celý región mal v podstate rusínsky charakter, keď slovenskými obcami boli iba obce Mestisko a Stročín. V súčasnosti sa väčšina obyvateľstva hlási k slovenskej národnosti.

Národnostné zloženie obyvateľstva regiónu sa odrazilo na náboženskom zložení obyvateľstva. Po únii v roku 1646 väčšinou gréckokatolíckeho, čiastočne židovského (dodnes sa zachoval cintorín v Ladomírovej) a rímskokatolíckeho. Po 1. svetovej vojne opäť aj pravoslávneho vierovyznania (misia v Ladomirovej). Najväčší podiel gréckokatolíckych ako aj pravoslávnych veriacich v regióne, aj v rámci Slovenska, je zrejmý dodnes.

Geografická poloha regiónu v slovensko-poľskom pohraničnom pásme a blízky Dukliansky priesmyk ( Svidnícke sedlo, 502 m. n. m. ), kadiaľ už v staroveku viedla jantárová cesta a v stredoveku krajinská cesta, ktorá sa z údolia Ondavy pri Stročíne a Svidníku vytáčala na severovýchod a cez Ladomirovú pokračovala k priesmyku a do Poľska a Haličska, mali preň rôznorodý význam. Kladný v tom, že v Ladomirovej už v 15. storočí bola mýtna stanica s kaštieľom, ba v Stročíne mýtnica existovala už v 14. storočí, čo svedčí o intenzívnej frekventovanosti krajinskej cesty v regióne. V Ladomirovej našli aj zlatý florén z doby Mateja Korvína, vyrazený v Sedmohradsku.

Vojensko-strategický význam územia regiónu sa negatívne odrazil v jeho spustošení v čase uhorsko-poľských vojen v 15. storočí. Pravdepodobne vtedy vyhorelo hradisko na Kaštieliku a zanikla dedina Rusinec. Pustošenie pokračovalo aj v nasledujúcich storočiach. Osvietenský panovník Jozef II. tu dal vybudovať vojenskú, tzv. "jozefínsku" cestu. Na jar 1799 po nej prechádzali jednotky ruského vojenského zboru do severného Talianska pod vedením generála G. I. Rebindera. Na jar 1800 cez Dukliansky priesmyk a Svidník prešli ruský vojaci. Pamätná tabuľa s reliéfom na budove Okresného úradu vo Svidníku pripomína prechod ruského vojvodcu Michaila I. Kutuzova cez Svidník na Duklu v dňoch 6. až 10. januára 1806. V meruôsmych rokoch cez Svidník tiahli vojská podmaršála F. H. Schlicka, podmaršála Vogla a ruského arcikniežaťa Konštantína.

Zlé klimatické podmienky, časté neúrody, živelné pohromy a hlad neraz boli atribútmi regiónu v minulosti, hoci sa vo Vyšnom Komárniku pokusne ťažila ropa, v Nižnej Pisanej uhlie a v Dubovej a Šarbove boli sklárne, ku ktorým neskôr v Kapišovej a Krajnej Poľane pribudli píly. Obyvateľstvo sa väčšinou zaoberalo poľnohospodárstvom, chovom hovädzieho dobytka, drebvorubačstvom a uhliarstvom. Bieda ho vyháňala hľadať si prácu v cudzine, ba aj v zámorí. Ťaživé pomery zhoršila prvá svetová vojna, ktorá sa prehnala regiónom v rokoch 1914-1915, keď obce regiónu boli zničené a Svidník vypálený. V okolí Svidníka, na Čiernej hore ( 667 m. n. m. ) sú dodnes zreteľné stopy zákopových bojov. Vojnu pripomínajú aj viaceré cintoríny ( Svidník, Jurková Voľa, Vyšný Mirošov ) a pamätníky v Jurkovej Voli a v Ladomirovej.

Významným dejinným medzníkom regiónu bola Karpatsko-duklianska operácia, ktorá bola pôvodne určená na pomoc Povstaniu v auguste 1944. K definitívnemu oslobodeniu regiónu došlo až v druhej polovici januára 1945. Niekoľkomesačné boje na jeseň a v zime 1944 mali pre región zničujúci charakter. O ťažkých bojoch svedčia vojenské cintoríny na Dukle, vo Svidníku a v Hunkovciach s pamätníkmi.

Rokom 1945 vstúpil Svidník a celý poddukliansky región do nového obdobia svojich dejín. Začalo sa spriemyselňovanie a združstevňovanie poľnohospodárstva. Vznikli nové výrobne a prevadzkárne, podstatne vzrástla zamestnanosť obyvateľstva, jeho celková sociálna, vzdelanostná a kultúrna úroveň, avšak narástla vnútorná migrácia obyvateľstva do iných regiónov. V súčasnosti je mesto Svidník s vyše 12 500 obyvateľmi prirodzeným administratívnym, hospodárskym, kultúrnym, rekreačným a športovým centrom regiónu. Cez Svidník vedie aj významná medzinárodná cesta, snerujúca cez Vyšný Komárnik - Barwinek, najväčší prechod zo Slovenskej republiky do Poľskej republiky. Na okraji Svidníka je vybudované letisko.

Popri dvoch múzeách ( Podduklianske múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry a Vojenské múzeum ) vo Svidníku sídli aj Štátny okresný archív s cennými fondami a dokumentmi z obdobia 1918-1990. Podduklianska okresná knižnica vo Svidníku, ako jediná na Slovensku, realizuje holadsko-slovenský projekt bibliobusovej formy vypožičiavania knižničných jednotiek. V regióne je to v 44 obciach.

Turisticky atraktívne v letnom období sú najmä celoštátne Slávnosti kultúry Rusínov -Ukrajincov Slovenska, ktoré sa konajú na miestnom amfiteátri už od roku 1953.

Rekreantmi najnavštevovanejšia rekreačná oblasť priehrady Domaša a v zimnom období lyžiarske stredisko v Šarbove.

Mesto a okolité obce sa síce nevyznačujú honosnými a umelecky bohatými svetskými stavbami, o to viac však sakrálnymi, murovanými a najmä drevenými, v ktorých sa naplno prejavil génius miestneho ľudového staviteľstva. Jedenásť drevených chrámov východného obradu v regióne, najviac na východnom slovensku, je v kategórii národných kultúrnych pamiatok.

Niektoré murované gréckokatolícke chrámy a rímskokatolícke kostoly, resp. roľnícke stavby drevenej ľudovej architektúry boli vyhlásené za kultúrne pamiatky. Medzi národné kultúrne pamiatky patria aj Pamätník Československej ( národnej ) armády na Dukle s areálom a Pamätník Červenej armády vo Svidníku s cintorínmi. V Hunkovciach je cintorín padlých nemeckých vojakov v druhej svetovej vojne.

Nad areálom amfiteátra vo Svidníku je národopisná expozícia v prírode PMURK - skanzen. Medzi kultúrne pamiatky patrí aj kaštieľ z roku 1795 a budova bývalého Okresného súdu, kde v súčasnosti sídli Podduklianske osvetové stredisko. Je to účelová eklektická stavba z prelomu 19. a 20. storočia s prevahou neoklasicistických prvkov. Z 19. storočia pochádza aj pôvodná budova stálej expozície Podduklianskeho múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry v centre mesta.

Dominantou centra Svidníka je socha armádneho generála Ludvíka Svobodu, jediná v strednej Európe. Architektonickými dominantami sú oba gréckokatolícke chrámy, obnovené v rokoch 1993-1996, pravoslávny chrám sv. Trojice, vybudovaný od augusta 1993 do augusta 1994 a rímskokatolícky kostol Božského Srdca Ježišovho, vysvätený v júli 1996.

V obciach regiónu s pravoslávnym obyvateľstvom po roku 1990 sa vybudovali chrámy v nebyzantskom štýle.

Priaznivcov športu potešia vo Svidníku nové tenisové kurty a komplexne zrekonštruované kúpalisko. Turistov tiež nové autobusové nástupište.

Neveľký región Svidníka dal svetu významné osobnosti. Spomedzi nich sa vyníma akademik SAV Dionýz Ilkovič, rodák zo Šarišského Štiavnika, fyzik a spoluobjaviteľ polarografie, akademický sochár František Gibala, rodák z Krásnej Poľany a pravoslávny arcibiskup Laur-Vasiľ Škurla, rodák z Ladomirovej, pôsobiaci v USA. Komunistický politik Vasiľ Biľak sa narodil v Krajnej Bystrej. Vo Svidníku pôsobil aj národný umelec, maliar Dezider Millý. Jeho obrazy sú v rovnomennej galérii. Okolie Svidníka poskytuje možnosti spoznávania ľudových zvykov a obyčají, maľovania veľkonočných vajíčok, aj pešej turistiky po značkových chodníkoch, stanovania, cykloturistiky, autoturistiky, kúpania sa a v zime lyžovania a sánkovania. Je tu možný zber húb, jahôd, malín a lieskovcov v letnom a v jesennom období. Svidnícky poddukliansky región je atraktívny s bohatou možnosťou turistických aktivít.