Zabudnutý kabát

A keď príde čas, až znovu zistím ako sa lieta
Vytratím sa ako neskorá hviezda, čo vysokou oblohou pláva.
Pôjdem hneď, bez boja a príčin
Zabudnem si asi kabát… ale už sa nevrátim.
Aj keby som mala umrznúť vo výšinách mráčn
Aspoň budem vedieť aké to je, bez akýchkoľvek zábran.
Lebo ak by som sa dotkla zeme, už by som zas nevzlietla…
Budem ale spievať v sile mojich pľúc o tom čo som uvidela.
Tam mi nikto nebude krížiť cestu, iba ja sama sa stanem kométou vlastného sveta.

Chaos vo verši

Chladný vánok sa ti opiera o tvár,
Keď noc vládne nad silami dňa
A závesy zo zlata zastierajú oči Hyperiona.
Sprevádza ťa aj povedomí pach… benzínu?

Rýchlym krokom sa uberáš do neznáma, snažíš sa utiecť ale nevieš kam.
Nezabudni úsmev, aj keď si myslíš že si úplne sám…
Zakladáš si na myšlienkach, no tie nikdy nebudú zachytené druhými
Staviaš nové lode, no nikdy ich z prístavu nevypustíš.

Ak prechádzaš sa medzi stenami múzeí, dušami mŕtvych
Odkrývaš všetky zabudnuté reality,
Vidíš až do pravekých čias… a čo hľadáš?
Sanžíš sa len zachytiť ten starý pocit, aspoň náznak zdravého rozumu.

Moja vznešená pravda bez opory, tvoja zlomená bezmenná lož
Moja voľba neokradnúť ťa, aj keď tu sedíš so vzácnym tanierom.
Monumenty… a hrobky, pre nevyslovené pocity,
Stále sa hľadáš vo chvíľach rýchlo pominuteľných?

Aj keď sa chceš pohnúť, to červené svetlo ťa neustále brzdí
A keď už vykročíš, hudba akoby zamrzla ti.
Nájdi ten najvyšší útes, a nechaj vietor unášať ťa
No keď ťa prach zeme udusí, nečuduj sa, že sa ti život vysmieva.

Chodíš pod tmavou oblohou, zožiera ťa vzduch v černote
Posledný človek na palube, zvierajúc sťažeň potápajúcej sa lode.
Počuješ detský plač… kto narieka nad rozliatou krvou?
Sprevádza ťa chaos vo verši, alebo ťa vodí životom?

Premarnené chvíle

Och tie premarnené chvíle
Ten štipľavý smútok čo nesú
Nevládnu mocou, no skrývajú sa v tme.

Och tie malé tragédie
Ktoré, zdanlivo, sa nikdy nevyliečia
Jazvy, ktoré neblednú, sťa zažraté pod kožu.

Och tie malicherné vtáky
Neschopné letu, ba ani pádu
Ako nočné kométy padajúce vo dne

Iný pohľad

Kedysi sa poviedke hovorilo rozprávka
Meteority padali na skle pohára
Odlesky v mláke boli vlniace sa hady
A tancujúce víly na hladine vody

Vietor povieval trávovými steblami
Ako fanúšikovia koncertu zdvihnutými rukami
Orly zvykli robiť tornáda
A oblaky zas vrtošivé stvorenia

Odrazom na skle sme videli do inej dimenzie
Železné vtáky nechávali jazvy na oblohe
Roztomilé vtáčiky sa skrývali v gombíkoch
Žirafy sa tiahli po elektrických stožiaroch

Keď odkvapy plakali, aby my sme videli
Svet detskými očami
Čas sa hýbal dozadu, najlepšia hodinka
Vtedy sa poviedkam hovorilo rozprávka

Druhý súd

Keď sa mračná zmrákajú
Rozumom ti skrúcajú
A ty sedíš v parku na lavičke
Nepomôžeš ani tej žobráčke

Kvapky tam padajú
Mraky sa zbiehajú
Sporne ťa varujú
Vinníkov hľadajú

Mračná, mračná... kde by sa podeli
Keby tak srdce smrteľníka poznali
Ľudia večne utekajú, pred dažďom či mrazom
Aj keď sa skrývajú, len sami pred sebou

Keby len tie výčitky
Opadnúť vedeli
Ako kvapky večera
Z mračien nedeľných

Mračná, mračná... prečo sa ich báť?
Veď nám dávajú to, čím sa máme stať
Dážď a vodu, záchranu i skazu
Tak ako ľudia, rozhodnúť sa majú

Keď odeje sa vodou
Zem nekončiacou modrou
Druhý krát uvidíme
Či ratolesť nájdeme