Ona
Nasilu prehltla ďalšie suché omrvinky bez chuti. Pečivo bolo viac slané ako sladké, hoci na sebe malo hrubú vrstvu lekváru. Domáceho, slivkového. Zavárali ho už pred dvoma rokmi, no stále ho mali plnú pivnicu. Nikto ho poriadne nejedol, bol kyslý a ani sa nečudovala, veď doň nepridali ani štipku cukru. Polej si to medom, ak ti nie je dosť sladké, hovorila mama. Med však dnes došiel a otec mal najbližšiu cestu do mesta až v utorok. A ona bola hladná.
Vyšla z kuchyne rovno na dvor, nedojedený chlieb hodila sliepkam, aby si mama nevšimla. Vždy hovorila, že ak niečo zjedia zvieratá, je to dobré. A ony sa naň vrhli akoby týždeň nejedli.
“Nešklb ju! No tak, nebite sa!” Prekročila provizórny plot zo zeleného pletiva a schytila mykajúcu sa sliepku, aby ju odtrhla od druhej. Musela použiť obe ruky aby dokázala oblapiť jej telo. Prešla s ňou na druhý koniec ohrady, asi meter od ostatných.
“Vieš, Boženka, nesmieš biť Janku, ona je ešte menšia a tiež sa chce najesť…” dohovárala jej kým ju hladila po pierkach. Potom ju pustila na zem a Boženka sa okamžite rozbehla za jedlom.
“Nie, nesmieš… No tak…” znovu sa snažila chytiť sliepku do rúk, no tá sa mykala a poškrabala ju. Do očí jej vyhŕkli slzy. S krikom sa rozbehla domov, prst si pritláčala na škrabanec, z ktorého vytiekla kvapka krvi. Otec stál v kôlni a pílil drevené dosky na nový kurník. Pribehla k nemu a plačúc ho objala okolo pása, vyššie nedosiahla. Otec najprv dopílil dosku, kým sa otočil na svoju plačúcu dcéru. Čupol si k nej.
“Čo sa stalo?”
Bez slova natiahla ruku a ukázala mu škrabanec od sliepky. Prevrátil oči.
“Vieš, že vonku rastie skorocel, len si odtrhni lístok a pritlač si ho na to, to prejde, a teraz šup von, lebo si ešte zadrieš triesku, nevidíš, že pílim…”
S rukou stále na rane vybehla do záhradky a čupla si do trávy. Niekoľkokrát zašívané nohavice po bratrancovi nasiakli rannou rosou.
Priložila si list skorocelu na ruku a čakala. Už minúta ticha a ničnerobenia sa jej zdala ako večnosť. Pustila skorocel, zabudla na ranu a rozbehla sa.
Zachrastavené koleno začalo krvácať, no ignorovala to. Len sa chytala konárov a liezla stále vyššie. Na piate narodeniny dostala vreckový nožík, ktorý teraz hrdo vytiahla z vrecka. Posadila sa na hrubý konár a tie menšie začala pomaly píliť. Len tak, lebo mohla. Keď sa jej jeden podarilo dostať do rúk, zlomila ho napoly a hodila na zem. Pád bol dlhý, sedela vysoko. Stihla to zopakovať niekoľkokrát, kým začala obloha pomaly červenieť. Zliezla zo stromu, doskočila na suché listy. Jeseň tento rok prišla skoro. Alebo tu boli ešte od minulej.
Cez zadnú bránku vošla do záhrady, okolo sliepok, holubíc, psa na reťazi a výbehu s ovcami. Boli len tri, no otec sa rád chválil, aké má stádo. V kôlni už bola tma, len v kuchyni sa svietilo. Na nohy v sandáloch sa jej lepil piesok z miest, kde nebola tráva, pramienok krvi z kolena dávno zaschol a pri každom kroku nepríjemne praskol. Vošla obutá, vyzula sa až pred obývačkou. To bola jediná miestnosť, kde mali koberec. Sadla si na vŕzgajúci gauč a potiahla si nohavice, aby skryla ranu.
“Kde si bola?” Prezrela si ju mama prísne.
“V lese…”
Mama prikývla, viac nepovedala nič. Odišla do kuchyne a vrátila sa s domácim pečivom natretým slivkovým lekvárom. Zas piekla.
“Nemôžeš ju už nechávať doma, prvé dva roky škôlky sa to vďaka malému dalo zahovoriť, no to sa už skončilo, predškolská je povinná, veď vieš.” Otec pokrčil plecami. Akoby záležalo na tom, či bude malá doma, alebo nie.
“A čo domáce vzdelávanie? Môžeme to vyriešiť… veď v škôlke ju len pokazia, ktovie, aké veci sa tam naučí,” skryla si mama tvár do dlaní. Otec znovu kývol plecom.
“Pozri, je to len predškolská, ak to bude zlé, vezmeme ju domov, dobre? Od prvého ročníka sa môže učiť doma.”
Mama naňho pozrela a pomaly prikývla.
“Veď je to dedinská škôlka. Poznajú nás, vedia, aké máme hodnoty.”
Mama jej na prvý deň ušila šaty. Na svoju starú sukňu prišila ramienka, v páse ju stiahla a skrátila, aby jej siahala pod kolená. Uplietla jej tuhý vrkoč a za ruku ju odprevadila do škôlky. Hýrilo to tam farbami, detským smiechom a lepkavou vôňou cukru. Aj učiteľka vyzerala milšie, ako jej ju opísala mama.
Ostatné deti už sedeli za stolom, na tanieroch pred sebou mali lievance poliate malinovým džemom. Zbehli sa jej sliny, snažila sa vymaniť z maminho rázneho zovretia, ktoré ju delilo od tej dobroty.
“Dúfam, že strava obsahuje dostatočné množstvo zeleniny a bielkovín, nie priveľa mäsa a najmä žiaden cukor…”
Učiteľka ju ubezpečovala, ale keď mamin pohľad skĺzol na deti, zamračila sa. Okolo úst mali neprirodzene ružovú zmes umelo sladeného vanilkového mlieka a sladkého lekváru. Nenásytne do seba tlačili lepkavé lievance.
“Dnes mal byť chlieb s vajíčkovou nátierkou a čaj!”
Učiteľka pomaly prikývla.
“Posunuli sme to… chceli sme deťom v prvý deň spraviť radosť niečím... sladkým”, usmiala sa previnilo.
Mama si znovu prehliadla deti a potom svoju dcéru.
“Neželám si, aby moje dieťa konzumovalo TOTO.”
Sedela pri poslednom stole a prežúvala suché pečivo s kyslým slivkovým lekvárom, zatiaľ čo ostatné deti jedli lievance. Polovicu nedojedla, nechala ho na stole. Doma by ho dala sliepkam, no tu s ním nemala čo spraviť. Omrvinky nalepené na podnebí a v krku zapila pohárom čistej vody.
Dievčatko, čo sedelo oproti, sa na ňu celý čas naširoko usmievalo. Až keď s chuťou prehltlo posledný kus lievanca, podalo jej lepkavú ruku a skoro pri tom prevrhlo pohár.
„Som Lily“ vycerilo zuby ešte viac. Premeriavalo si ju pohľadom a ona mala pocit, že sa chce skryť niekde pod stoličku, zakryť si tvár parketami a oblečenie kobercom. Lily mala trblietavé šaty po zem, vo vlasoch obrovskú mašľu, ružové lakované topánky ktoré vydávali pekný zvuk, keď kráčala. Zatiaľ čo ona... ona mala na sebe maminu prešitú sukňu a topánky, ktoré ju tlačili a v ktorých bola ešte predvčerom v lese. Stiahla si šaty nižšie, lebo jej odhalili rozbité koleno.
„Čo ste dnes jedli?“
Vryla sa ešte hlbšie do gauča. Plastový obal vo vrecku štrikovaného svetra ju pálil.
„Mali sme... chlieb s maslom a šunkou... a vyprážaný syr so zemiakmi...“ pri slove vyprážaný sa mama zamračila, no otec ju chytil za plece. Skôr, než by na to niečo stihla povedať, ozval sa:
„Tak vidíš, nie je to také zlé.“
„A... Lily mala narodeniny a všetkým nám rozdala cukríky,“ vyšlo zrazu z malej a skôr, než si to stihla rozmyslieť, vybrala z vrecka cukrík zabalený v priehľadnom obale. Mama jej ho vzala a prehliadla si ho.
„Je to hnusné,“ pokrčila nosom, „nezdravé. Bolo by ti z toho zle, veď to je samý plast,“ vložila ho do škatuľky na poličke. Otec ju pozoroval, nepovedal nič, len vzdychol.
„Ale... deťom to chutilo...“ snažila sa namietnuť malá, no mama ju prerušila nesúhlasným pohľadom.
„Som rada, že si taká múdra a nezjedla si to tiež,“ pohladila ju po vlasoch. Otec len pokrčil plecami.
Zavrela sa v izbe a vyhádzala si všetky veci zo skrine. Ešte mala pár minút, kým musela ísť. Mala len dve fialové veci – sveter a tričko, v ktorom spala. Obe si nenápadne napchala do batoha, na seba si hodila prvé tričko, čo schytila a obľúbené zašívané tepláky. Vyšla z izby, pred ktorou už stála mama. Akurát uspávala malého brata na rukách, a tak jej len naznačila, že má byť ticho. Počúvla ju, prepchala sa okolo nej do dverí s najnevinnejším výrazom, aký vedela zahrať.
Otec na ňu pobavene pozeral cez spätné zrkadielko. Ruku mala kŕčovito položenú na zapínaní batoha, neodtiahla od neho pohľad ani na chvíľu, tvárila sa tak nezaujato, ako to len dieťa vie, takže nie práve najlepšie.
„Čo si nesieš do škôlky?“ usmial sa otec.
„Nič“ to bola až prirýchla odpoveď. Zopakovala to, ešte raz a pomalšie. Otec sa znovu len usmial. Zastal pred škôlkou, počkal, kým vystúpi, zakýval jej a odišiel. Až potom sa odvážila vydýchnuť. Skôr, než vošla do triedy, sa zavrela na záchod. Obliekla si fialové pyžamové tričko, sveter si uviazala okolo pása. Zatočila sa pred zrkadlom. Nebolo to síce také, ako Lilina princeznovská sukňa, ktorú mala včera, no bolo to lepšie, ako nič. Vošla do triedy a zakývala Lily.
„Aj ja mám šaty, pozri!“ zatočila sa pred ňou. Lily – v rifľovej sukni na traky a bielo červenom pásikavom tričku – sa na ňu usmiala.
„Krásne! Aká princezná si? Ja som bola včera Rapunzel!“ zazubila sa.
„Ja...“ rýchlo vymýšľala meno, „som princezná Lesanka!“, povedala neisto.
„Merida? Alebo... Ach, už viem! Pocahontas, však?“
Len prikývla. Lily mala dobrú fantáziu na mená, to musela uznať.
„Počkaj, idem po ne!“ odbehla Lily a vrátila sa s dvoma bábikami. Postavili z kociek vysokú vežu, na vrch ktorej postavila svoju bábiku a kývala na tú jej.
„Pocahontas! Zachráň ma! Som tu sama už roky, väzní ma tu zlá čarodejnica!“
Pocahontas prišla ku kamennej veži a pozrela nahor. Bola taká vysoká... no ona to dokáže! Začala sa zachytávať vyčnievajúcich kameňov, bolo to ako liezť na stromy. Postupovala vyššie a vyššie...
„Nie, nie tak!“ Lilin hlas ju zhodil zas na zem, „Musíš zakričať Rapunzel, zhoď dolu svoje vlasy! a potom vyliezť po nich!“
„Prečo?“
„Čo si to nepamätáš?“ nechápala Lily.
Nič nepovedala, len prešla so svojou bábikou k veži a zakričala:
„Rapunzel, zhoď dolu svoje vlasy!“
Podala mame ďalší cukrík, ktorý skončil v krabičke. Mal biely obal s farebnými bodkami, ktoré znázorňovali, akej farby môže byť cukrík vo vnútri. Všetky deti si ich otvorili v škôlke a dohadovali sa, ktorá farba je najlepšia. Vyhrala jednoznačne modrá – každý ju chcel. Kto dostal modrý cukrík, k tomu sa všetci zhŕkli a snažili sa presvedčiť ho, aby si ho s ním vymenil. Aj ju by zaujímalo, aký cukrík mala. Namiesto toho sa stratil v plechovičke, ako všetky ostatné.
Mama sa dnes hnevala, keď jej našla v taške fialový štrikovaný sveter, ktorý mal očká rozťahané tam, kde na ňom sedela. Mala zákaz ísť von. Zavrela sa do izby a vytiahla papier a farbičky. Nakreslila vysokú vežu s princeznou Rapunzel a princeznú Pocahontas, ako lezie po jej vlasoch. Vymýšľala si príbehy o ich dobrodružstvách, potom sa na ne v lese zahrá. Možno by s ňou šla aj Lily.
Nikdy nebývala doma sama. Mama nechávala bračeka spať v kočíku na dvore, vždy tu bola. Dnes sa však vybrala niekam na návštevu, dala jej bozk na čelo, správaj sa slušne, nechoď do lesa kým tu nie sme, budem preč len hodinu, potom sa vrátim aj s malým, nakŕm psa. Len prikývla na všetky pokyny a odišla do svojej izby. Počkala, kým sa zavrú dvere a z okna kývala odchádzajúcej mame aj s kočíkom.
Doma bez nich bolo ticho. No zrazu mohla všetko. Rapunzel mala vežu hore na kuchynskej linke, aby mala dosť dlhé vlasy, priviazala o ne svoje tepláky. Pocahontas sa po nich vyškriabala nahor až do výšok poličky, unavene si sadla na plechovičku. Plechovičku. Pomaly ju otvorila. Všetky cukríky a čokolády boli stále tam, nedotknuté. Nikto si nevšimne, keď jedna sladkosť zmizne.
Vzala tabuľku čokolády, zahľadela sa do krabičky a nakoniec neodolala a vzala ešte aj cukrík v bielom obale s farebnými bodkami. Zliezla zo skrinky a vytiahla svoj vreckový nôž, potom cukrík odbalila. Bol modrý.
Prekrojila cukrík na polovicu a čokoládu ľahko zlomila v rukách. Zjedla by to celé, veď videla, ako to deťom chutilo, no mamine slová ju zneistili. Je to nezdravé, samý plast... Vždy však bola naučená, že zviera sa niečoho zlého nedotkne. Nakŕm psa, povedala mama. Vzala cukrík a čokoládu a prešla do záhrady.
„Ahoj Bobi, na, priniesla som ti večeru“ podala mu misku s granulami. Pes sa na ňu s chuťou vrhol a do pár minút bola prázdna. Dievčatku sa v ruke pomaly topila tabuľka čokolády, prsty mala zalepené hnedou rozpúšťajúcou sa hmotou ktorá jej stekala po dlani. Pes dojedol a skúmavo si ju prezrel. Chcel viac. Neisto k nemu načiahla ruku s čokoládou, napäto čakala kým ju ovoňal a následne zjedol. Drsným jazykom jej prešiel po dlani aby vyčistil aj roztopenú časť. Čupla si k nemu a chvíľu ho pozorovala. Keď ďalej veselo vrtel chvostom, dokonca prosil o viac, usmiala sa, pohladila ho po hlave a zjedla aj svoj kúsok. Polotekutá čokoláda sa jej rozplynula na jazyku. Bola neopísateľne chutná. Niečo také sladké by jej mama nikdy nedovolila zjesť. Pozrela na cukrík a znovu položila polovicu pred psa. Oňuchal ho, vzal do úst, no po chvíli ho vypľul. Vydýchla si. Ešteže ho nezjedla, ktovie, čo by sa jej mohlo stať. Veď modrá nie je práve zdravá farba.
„Dala si najesť Bobimu?“
Prikývla.
„Granuly? Ako vždy?“
Znovu prikývla. Robilo sa jej zle. Tiekol z nej pot, ruky mala úplne studené, žalúdok sa jej obracal do každej strany. Mala pocit že nedokáže dýchať. Psovi bolo v noci zle. Pes... už nie je. Jej je zle teraz. Ona... Rozplakala sa. Mala pocit že odpadne, bola bledá v tvári.
„No tak, viem že ti je Bobiho ľúto, ale určite to nie je tvoja chyba, bol už starý...“ hladil ju po vlasoch otec. Sadla si na gauč a on vedľa nej. Veď mama vravela, že zvieratá vedia, čo môžu jesť... Prečo tú čokoládu zjedol? Nechcela, aby sa mu niečo stalo... a teraz aj jej...
„Neboj sa, kúpime si šteniatko, veď psi prichádzajú a odchádzajú, mal pekný život, to nič...“
Pustila sa do plaču ešte viac. Nevedela či jej je zle z toho čo sa deje alebo z čokolády, ako psovi. Ona nechce zomrieť, mala počúvať mamu... Skrútila sa na gauči, slzy jej zmáčali pramene vlasov.
„Deje sa ešte niečo zlatko?“ otec sa na ňu ustarane pozrel.
„Bolí ma brucho...“
Ešte nikdy nebola v nemocnici. Rodičia to neuznávali, vždy stačilo vypiť čaj či zjesť zopár vitamínov a do pár dní bola v poriadku. Teraz však bola presvedčená, že umiera. A na smrť čaj už nepomôže. V nemocnici to smrdelo čistotou, všetci mali rúška, biele odevy a od pacientov stáli tak ďaleko, akoby mal každý z nich veľmi nákazlivú chorobu. Možno aj oni zjedli čokoládu.
Otec ju vzal do ambulancie, spravili jej nepríjemné vyšetrenia. Ešte nikdy sa necítila taká slabá, bezmocná. Nepáčilo sa jej to. Doktor pokrútil hlavou.
„Nič sme nenašli, môžeme ju poslať na SONO, no neviem, či zistia niečo viac“
Otec sa na ňu ustarane pozrel, stále jej tiekli slzy po tvári, držala sa za brucho.
„Jedla si niečo, z čoho by ťa mohlo bolieť brucho?“
Pomaly z vrecka nohavíc vytiahla papierik od čokolády. Neodvážila sa ho vyhodiť, čo ak by ho mama našla v koši? Podala ho otcovi a rozplakala sa ešte usedavejšie.
„Mama hovorila, že to, čo zjedia zvieratá, je dobré, tak som dala polovicu Bobimu a druhú som zjedla, nechcela som aby zomrel... ja tiež nechcem zomrieť...“ vzlykala. Doktor sa na otca prekvapene pozrel, on sa len smutne usmial.
„Ďakujeme, my pôjdeme“ vzal vzlykajúcu dcéru za ruku a vyšiel z ordinácie. Prestala plakať. Práve mu povedala, že zomrie, a on ju vyvedie z ordinácie a posadí do auta?
Otec si sadol na miesto vodiča a pozeral na obal z čokolády. Poslať ju do škôlky bol dobrý nápad... nechávať ju úplne uzamknutú pred svetom bol ten zlý. Za celú jazdu neprehovoril ani slovo. Nezabočil však domov.
V šatách princeznej Rapunzel vbehla do obývačky. Vysmiata sa zatočila aby ukázala, akú širokú sukňu majú. Mame po líci stiekla slza, otec sa usmial a povedal, že sú krásne, nech sa v nich ide hrať s Lily. Až keď odbehla, objal mamu okolo pliec.
„Myslím, že už je v poriadku. Bolo to celé len v hlave, bála sa.“
Mama prikývla a utrela si slzu. Smutne sa usmiala. Chvíľu len tak ticho sedeli, započúvali sa do dievčenského smiechu, dupotu nôh, keď malá vyskočila na posteľ a Lily kričala:
„Rapunzel! Spusť svoje dlhé vlasy!“
Chcela z nej vychovať obraz seba, dokonalú dcéru spokojnú so svojím životom. No nemohla ju kvôli tomu odstrihnúť z reality.
„Myslím, že je dobrý nápad poslať ju aj do prvej triedy...“
Prikývol.
„A raz za čas jej dopriať tabuľku čokolády?“
„Aj to.“
