Nasilu prehltla ďalšie suché omrvinky bez chuti. Pečivo bolo viac slané ako sladké, hoci na sebe malo hrubú vrstvu lekváru. Domáceho, slivkového. Zavárali ho už pred dvoma rokmi, no stále ho mali plnú pivnicu. Nikto ho poriadne nejedol, bol kyslý a ani sa nečudovala, veď doň nepridali ani štipku cukru. Polej si to medom, ak ti nie je dosť sladké, hovorila mama. Med však dnes došiel a otec mal najbližšiu cestu do mesta až v utorok. A ona bola hladná.
Vyšla z kuchyne rovno na dvor, nedojedený chlieb hodila sliepkam, aby si mama nevšimla. Vždy hovorila, že ak niečo zjedia zvieratá, je to dobré. A ony sa naň vrhli akoby týždeň nejedli.
“Nešklb ju! No tak, nebite sa!” Prekročila provizórny plot zo zeleného pletiva a schytila mykajúcu sa sliepku, aby ju odtrhla od druhej. Musela použiť obe ruky aby dokázala oblapiť jej telo. Prešla s ňou na druhý koniec ohrady, asi meter od ostatných.
“Vieš, Boženka, nesmieš biť Janku, ona je ešte menšia a tiež sa chce najesť…” dohovárala jej kým ju hladila po pierkach. Potom ju pustila na zem a Boženka sa okamžite rozbehla za jedlom.
“Nie, nesmieš… No tak…” znovu sa snažila chytiť sliepku do rúk, no tá sa mykala a poškrabala ju. Do očí jej vyhŕkli slzy. S krikom sa rozbehla domov, prst si pritláčala na škrabanec, z ktorého vytiekla kvapka krvi. Otec stál v kôlni a pílil drevené dosky na nový kurník. Pribehla k nemu a plačúc ho objala okolo pása, vyššie nedosiahla. Otec najprv dopílil dosku, kým sa otočil na svoju plačúcu dcéru. Čupol si k nej.
“Čo sa stalo?”
Bez slova natiahla ruku a ukázala mu škrabanec od sliepky. Prevrátil oči.
“Vieš, že vonku rastie skorocel, len si odtrhni lístok a pritlač si ho na to, to prejde, a teraz šup von, lebo si ešte zadrieš triesku, nevidíš, že pílim…”
S rukou stále na rane vybehla do záhradky a čupla si do trávy. Niekoľkokrát zašívané nohavice po bratrancovi nasiakli rannou rosou.
Priložila si list skorocelu na ruku a čakala. Už minúta ticha a ničnerobenia sa jej zdala ako večnosť. Pustila skorocel, zabudla na ranu a rozbehla sa.
Zachrastavené koleno začalo krvácať, no ignorovala to. Len sa chytala konárov a liezla stále vyššie. Na piate narodeniny dostala vreckový nožík, ktorý teraz hrdo vytiahla z vrecka. Posadila sa na hrubý konár a tie menšie začala pomaly píliť. Len tak, lebo mohla. Keď sa jej jeden podarilo dostať do rúk, zlomila ho napoly a hodila na zem. Pád bol dlhý, sedela vysoko. Stihla to zopakovať niekoľkokrát, kým začala obloha pomaly červenieť. Zliezla zo stromu, doskočila na suché listy. Jeseň tento rok prišla skoro. Alebo tu boli ešte od minulej.
Cez zadnú bránku vošla do záhrady, okolo sliepok, holubíc, psa na reťazi a výbehu s ovcami. Boli len tri, no otec sa rád chválil, aké má stádo. V kôlni už bola tma, len v kuchyni sa svietilo. Na nohy v sandáloch sa jej lepil piesok z miest, kde nebola tráva, pramienok krvi z kolena dávno zaschol a pri každom kroku nepríjemne praskol. Vošla obutá, vyzula sa až pred obývačkou. To bola jediná miestnosť, kde mali koberec. Sadla si na vŕzgajúci gauč a potiahla si nohavice, aby skryla ranu.
“Kde si bola?” Prezrela si ju mama prísne.
“V lese…”
Mama prikývla, viac nepovedala nič. Odišla do kuchyne a vrátila sa s domácim pečivom natretým slivkovým lekvárom. Zas piekla.
“Nemôžeš ju už nechávať doma, prvé dva roky škôlky sa to vďaka malému dalo zahovoriť, no to sa už skončilo, predškolská je povinná, veď vieš.” Otec pokrčil plecami. Akoby záležalo na tom, či bude malá doma, alebo nie.
“A čo domáce vzdelávanie? Môžeme to vyriešiť… veď v škôlke ju len pokazia, ktovie, aké veci sa tam naučí,” skryla si mama tvár do dlaní. Otec znovu kývol plecom.
“Pozri, je to len predškolská, ak to bude zlé, vezmeme ju domov, dobre? Od prvého ročníka sa môže učiť doma.”
Mama naňho pozrela a pomaly prikývla.
“Veď je to dedinská škôlka. Poznajú nás, vedia, aké máme hodnoty.”
Mama jej na prvý deň ušila šaty. Na svoju starú sukňu prišila ramienka, v páse ju stiahla a skrátila, aby jej siahala pod kolená. Uplietla jej tuhý vrkoč a za ruku ju odprevadila do škôlky. Hýrilo to tam farbami, detským smiechom a lepkavou vôňou cukru. Aj učiteľka vyzerala milšie, ako jej ju opísala mama.
Ostatné deti už sedeli za stolom, na tanieroch pred sebou mali lievance poliate malinovým džemom. Zbehli sa jej sliny, snažila sa vymaniť z maminho rázneho zovretia, ktoré ju delilo od tej dobroty.
“Dúfam, že strava obsahuje dostatočné množstvo zeleniny a bielkovín, nie priveľa mäsa a najmä žiaden cukor…”
Učiteľka ju ubezpečovala, ale keď mamin pohľad skĺzol na deti, zamračila sa. Okolo úst mali neprirodzene ružovú zmes umelo sladeného vanilkového mlieka a sladkého lekváru. Nenásytne do seba tlačili lepkavé lievance.
“Dnes mal byť chlieb s vajíčkovou nátierkou a čaj!”
Učiteľka pomaly prikývla.
“Posunuli sme to… chceli sme deťom v prvý deň spraviť radosť niečím... sladkým”, usmiala sa previnilo.
Mama si znovu prehliadla deti a potom svoju dcéru.
“Neželám si, aby moje dieťa konzumovalo TOTO.”
Sedela pri poslednom stole a prežúvala suché pečivo s kyslým slivkovým lekvárom, zatiaľ čo ostatné deti jedli lievance. Polovicu nedojedla, nechala ho na stole. Doma by ho dala sliepkam, no tu s ním nemala čo spraviť. Omrvinky nalepené na podnebí a v krku zapila pohárom čistej vody.
Dievčatko, čo sedelo oproti, sa na ňu celý čas naširoko usmievalo. Až keď s chuťou prehltlo posledný kus lievanca, podalo jej lepkavú ruku a skoro pri tom prevrhlo pohár.
„Som Lily“ vycerilo zuby ešte viac. Premeriavalo si ju pohľadom a ona mala pocit, že sa chce skryť niekde pod stoličku, zakryť si tvár parketami a oblečenie kobercom. Lily mala trblietavé šaty po zem, vo vlasoch obrovskú mašľu, ružové lakované topánky ktoré vydávali pekný zvuk, keď kráčala. Zatiaľ čo ona... ona mala na sebe maminu prešitú sukňu a topánky, ktoré ju tlačili a v ktorých bola ešte predvčerom v lese. Stiahla si šaty nižšie, lebo jej odhalili rozbité koleno.
„Čo ste dnes jedli?“
Vryla sa ešte hlbšie do gauča. Plastový obal vo vrecku štrikovaného svetra ju pálil.
„Mali sme... chlieb s maslom a šunkou... a vyprážaný syr so zemiakmi...“ pri slove vyprážaný sa mama zamračila, no otec ju chytil za plece. Skôr, než by na to niečo stihla povedať, ozval sa:
„Tak vidíš, nie je to také zlé.“
„A... Lily mala narodeniny a všetkým nám rozdala cukríky,“ vyšlo zrazu z malej a skôr, než si to stihla rozmyslieť, vybrala z vrecka cukrík zabalený v priehľadnom obale. Mama jej ho vzala a prehliadla si ho.
„Je to hnusné,“ pokrčila nosom, „nezdravé. Bolo by ti z toho zle, veď to je samý plast,“ vložila ho do škatuľky na poličke. Otec ju pozoroval, nepovedal nič, len vzdychol.
„Ale... deťom to chutilo...“ snažila sa namietnuť malá, no mama ju prerušila nesúhlasným pohľadom.
„Som rada, že si taká múdra a nezjedla si to tiež,“ pohladila ju po vlasoch. Otec len pokrčil plecami.
Zavrela sa v izbe a vyhádzala si všetky veci zo skrine. Ešte mala pár minút, kým musela ísť. Mala len dve fialové veci – sveter a tričko, v ktorom spala. Obe si nenápadne napchala do batoha, na seba si hodila prvé tričko, čo schytila a obľúbené zašívané tepláky. Vyšla z izby, pred ktorou už stála mama. Akurát uspávala malého brata na rukách, a tak jej len naznačila, že má byť ticho. Počúvla ju, prepchala sa okolo nej do dverí s najnevinnejším výrazom, aký vedela zahrať.
Otec na ňu pobavene pozeral cez spätné zrkadielko. Ruku mala kŕčovito položenú na zapínaní batoha, neodtiahla od neho pohľad ani na chvíľu, tvárila sa tak nezaujato, ako to len dieťa vie, takže nie práve najlepšie.
„Čo si nesieš do škôlky?“ usmial sa otec.
„Nič“ to bola až prirýchla odpoveď. Zopakovala to, ešte raz a pomalšie. Otec sa znovu len usmial. Zastal pred škôlkou, počkal, kým vystúpi, zakýval jej a odišiel. Až potom sa odvážila vydýchnuť. Skôr, než vošla do triedy, sa zavrela na záchod. Obliekla si fialové pyžamové tričko, sveter si uviazala okolo pása. Zatočila sa pred zrkadlom. Nebolo to síce také, ako Lilina princeznovská sukňa, ktorú mala včera, no bolo to lepšie, ako nič. Vošla do triedy a zakývala Lily.
„Aj ja mám šaty, pozri!“ zatočila sa pred ňou. Lily – v rifľovej sukni na traky a bielo červenom pásikavom tričku – sa na ňu usmiala.
„Krásne! Aká princezná si? Ja som bola včera Rapunzel!“ zazubila sa.
„Ja...“ rýchlo vymýšľala meno, „som princezná Lesanka!“, povedala neisto.
„Merida? Alebo... Ach, už viem! Pocahontas, však?“
Len prikývla. Lily mala dobrú fantáziu na mená, to musela uznať.
„Počkaj, idem po ne!“ odbehla Lily a vrátila sa s dvoma bábikami. Postavili z kociek vysokú vežu, na vrch ktorej postavila svoju bábiku a kývala na tú jej.
„Pocahontas! Zachráň ma! Som tu sama už roky, väzní ma tu zlá čarodejnica!“
Pocahontas prišla ku kamennej veži a pozrela nahor. Bola taká vysoká... no ona to dokáže! Začala sa zachytávať vyčnievajúcich kameňov, bolo to ako liezť na stromy. Postupovala vyššie a vyššie...
„Nie, nie tak!“ Lilin hlas ju zhodil zas na zem, „Musíš zakričať Rapunzel, zhoď dolu svoje vlasy! a potom vyliezť po nich!“
„Prečo?“
„Čo si to nepamätáš?“ nechápala Lily.
Nič nepovedala, len prešla so svojou bábikou k veži a zakričala:
„Rapunzel, zhoď dolu svoje vlasy!“
Podala mame ďalší cukrík, ktorý skončil v krabičke. Mal biely obal s farebnými bodkami, ktoré znázorňovali, akej farby môže byť cukrík vo vnútri. Všetky deti si ich otvorili v škôlke a dohadovali sa, ktorá farba je najlepšia. Vyhrala jednoznačne modrá – každý ju chcel. Kto dostal modrý cukrík, k tomu sa všetci zhŕkli a snažili sa presvedčiť ho, aby si ho s ním vymenil. Aj ju by zaujímalo, aký cukrík mala. Namiesto toho sa stratil v plechovičke, ako všetky ostatné.
Mama sa dnes hnevala, keď jej našla v taške fialový štrikovaný sveter, ktorý mal očká rozťahané tam, kde na ňom sedela. Mala zákaz ísť von. Zavrela sa do izby a vytiahla papier a farbičky. Nakreslila vysokú vežu s princeznou Rapunzel a princeznú Pocahontas, ako lezie po jej vlasoch. Vymýšľala si príbehy o ich dobrodružstvách, potom sa na ne v lese zahrá. Možno by s ňou šla aj Lily.
Nikdy nebývala doma sama. Mama nechávala bračeka spať v kočíku na dvore, vždy tu bola. Dnes sa však vybrala niekam na návštevu, dala jej bozk na čelo, správaj sa slušne, nechoď do lesa kým tu nie sme, budem preč len hodinu, potom sa vrátim aj s malým, nakŕm psa. Len prikývla na všetky pokyny a odišla do svojej izby. Počkala, kým sa zavrú dvere a z okna kývala odchádzajúcej mame aj s kočíkom.
Doma bez nich bolo ticho. No zrazu mohla všetko. Rapunzel mala vežu hore na kuchynskej linke, aby mala dosť dlhé vlasy, priviazala o ne svoje tepláky. Pocahontas sa po nich vyškriabala nahor až do výšok poličky, unavene si sadla na plechovičku. Plechovičku. Pomaly ju otvorila. Všetky cukríky a čokolády boli stále tam, nedotknuté. Nikto si nevšimne, keď jedna sladkosť zmizne.
Vzala tabuľku čokolády, zahľadela sa do krabičky a nakoniec neodolala a vzala ešte aj cukrík v bielom obale s farebnými bodkami. Zliezla zo skrinky a vytiahla svoj vreckový nôž, potom cukrík odbalila. Bol modrý.
Prekrojila cukrík na polovicu a čokoládu ľahko zlomila v rukách. Zjedla by to celé, veď videla, ako to deťom chutilo, no mamine slová ju zneistili. Je to nezdravé, samý plast... Vždy však bola naučená, že zviera sa niečoho zlého nedotkne. Nakŕm psa, povedala mama. Vzala cukrík a čokoládu a prešla do záhrady.
„Ahoj Bobi, na, priniesla som ti večeru“ podala mu misku s granulami. Pes sa na ňu s chuťou vrhol a do pár minút bola prázdna. Dievčatku sa v ruke pomaly topila tabuľka čokolády, prsty mala zalepené hnedou rozpúšťajúcou sa hmotou ktorá jej stekala po dlani. Pes dojedol a skúmavo si ju prezrel. Chcel viac. Neisto k nemu načiahla ruku s čokoládou, napäto čakala kým ju ovoňal a následne zjedol. Drsným jazykom jej prešiel po dlani aby vyčistil aj roztopenú časť. Čupla si k nemu a chvíľu ho pozorovala. Keď ďalej veselo vrtel chvostom, dokonca prosil o viac, usmiala sa, pohladila ho po hlave a zjedla aj svoj kúsok. Polotekutá čokoláda sa jej rozplynula na jazyku. Bola neopísateľne chutná. Niečo také sladké by jej mama nikdy nedovolila zjesť. Pozrela na cukrík a znovu položila polovicu pred psa. Oňuchal ho, vzal do úst, no po chvíli ho vypľul. Vydýchla si. Ešteže ho nezjedla, ktovie, čo by sa jej mohlo stať. Veď modrá nie je práve zdravá farba.
„Dala si najesť Bobimu?“
Prikývla.
„Granuly? Ako vždy?“
Znovu prikývla. Robilo sa jej zle. Tiekol z nej pot, ruky mala úplne studené, žalúdok sa jej obracal do každej strany. Mala pocit že nedokáže dýchať. Psovi bolo v noci zle. Pes... už nie je. Jej je zle teraz. Ona... Rozplakala sa. Mala pocit že odpadne, bola bledá v tvári.
„No tak, viem že ti je Bobiho ľúto, ale určite to nie je tvoja chyba, bol už starý...“ hladil ju po vlasoch otec. Sadla si na gauč a on vedľa nej. Veď mama vravela, že zvieratá vedia, čo môžu jesť... Prečo tú čokoládu zjedol? Nechcela, aby sa mu niečo stalo... a teraz aj jej...
„Neboj sa, kúpime si šteniatko, veď psi prichádzajú a odchádzajú, mal pekný život, to nič...“
Pustila sa do plaču ešte viac. Nevedela či jej je zle z toho čo sa deje alebo z čokolády, ako psovi. Ona nechce zomrieť, mala počúvať mamu... Skrútila sa na gauči, slzy jej zmáčali pramene vlasov.
„Deje sa ešte niečo zlatko?“ otec sa na ňu ustarane pozrel.
„Bolí ma brucho...“
Ešte nikdy nebola v nemocnici. Rodičia to neuznávali, vždy stačilo vypiť čaj či zjesť zopár vitamínov a do pár dní bola v poriadku. Teraz však bola presvedčená, že umiera. A na smrť čaj už nepomôže. V nemocnici to smrdelo čistotou, všetci mali rúška, biele odevy a od pacientov stáli tak ďaleko, akoby mal každý z nich veľmi nákazlivú chorobu. Možno aj oni zjedli čokoládu.
Otec ju vzal do ambulancie, spravili jej nepríjemné vyšetrenia. Ešte nikdy sa necítila taká slabá, bezmocná. Nepáčilo sa jej to. Doktor pokrútil hlavou.
„Nič sme nenašli, môžeme ju poslať na SONO, no neviem, či zistia niečo viac“
Otec sa na ňu ustarane pozrel, stále jej tiekli slzy po tvári, držala sa za brucho.
„Jedla si niečo, z čoho by ťa mohlo bolieť brucho?“
Pomaly z vrecka nohavíc vytiahla papierik od čokolády. Neodvážila sa ho vyhodiť, čo ak by ho mama našla v koši? Podala ho otcovi a rozplakala sa ešte usedavejšie.
„Mama hovorila, že to, čo zjedia zvieratá, je dobré, tak som dala polovicu Bobimu a druhú som zjedla, nechcela som aby zomrel... ja tiež nechcem zomrieť...“ vzlykala. Doktor sa na otca prekvapene pozrel, on sa len smutne usmial.
„Ďakujeme, my pôjdeme“ vzal vzlykajúcu dcéru za ruku a vyšiel z ordinácie. Prestala plakať. Práve mu povedala, že zomrie, a on ju vyvedie z ordinácie a posadí do auta?
Otec si sadol na miesto vodiča a pozeral na obal z čokolády. Poslať ju do škôlky bol dobrý nápad... nechávať ju úplne uzamknutú pred svetom bol ten zlý. Za celú jazdu neprehovoril ani slovo. Nezabočil však domov.
V šatách princeznej Rapunzel vbehla do obývačky. Vysmiata sa zatočila aby ukázala, akú širokú sukňu majú. Mame po líci stiekla slza, otec sa usmial a povedal, že sú krásne, nech sa v nich ide hrať s Lily. Až keď odbehla, objal mamu okolo pliec.
„Myslím, že už je v poriadku. Bolo to celé len v hlave, bála sa.“
Mama prikývla a utrela si slzu. Smutne sa usmiala. Chvíľu len tak ticho sedeli, započúvali sa do dievčenského smiechu, dupotu nôh, keď malá vyskočila na posteľ a Lily kričala:
„Rapunzel! Spusť svoje dlhé vlasy!“
Chcela z nej vychovať obraz seba, dokonalú dcéru spokojnú so svojím životom. No nemohla ju kvôli tomu odstrihnúť z reality.
„Myslím, že je dobrý nápad poslať ju aj do prvej triedy...“
Prikývol.
„A raz za čas jej dopriať tabuľku čokolády?“
„Aj to.“
Ahoj, mami!
Naučíš ma už konečne hrať na gitare? Sľúbila si mi to ako darček k narodeninám, pamätáš? Aby som mohla byť ako ty. Jedine ty.
Do škôlky chodím naozaj rada, niekedy sa cítim ako dcéra slávnej osobnosti. A to len vďaka tebe. Hrávaš celý deň pod nákupným centrom, všetci ťa poznajú. Máš to tam rada, vždy tam je tak veľa ľudí, ktorí ti dovolia zlepšiť im deň! Aspoň tak o tom vždy hovoríš. Keď vyrastiem, budem hrávať s tebou. Stáť pri vchode, rozdávať úsmevy okoloidúcim a hrať pesničky na želanie. Obdivujem, že máš stále dosť dobrej nálady pre všetkých. Známych aj cudzích. Si šťastná, však?
Aj vyzerať chcem v dospelosti rovnako ako ty. Na najbližšie narodeniny si určite budem želať taký modro-červený pruhovaný šál, aký stále nosíš. Vždy sa smeješ tým svojím perfektným úsmevom, vraj je to len kus látky. Pre mňa však znamená viac. Lebo taký kus látky máš jedine ty. Tvrdíš, že je prísne tajné, kde si ho kúpila, ale ja verím, že zoženieš ešte jeden.
Chcela som pruhovaný šál a ty to dobre vieš. Možno si nenašla ten obchod. A možno hej, len ho tam nemali. Ja som sa ho hľadať nesnažila, povedala si, že ho vieš nájsť jedine ty. Verila som ti. Nemala som na výber. Bolo to však prvýkrát, čo si ma sklamala. Namiesto šálu si mi kúpila niečo iné. Darček, ktorý by potešil asi každé bežné dieťa v mojom veku.
Kúpila si mi psa.
Trucovala som, že to nie je darček, ktorý som chcela. No potom som si mi povedala, že ja nie som bežné dieťa. Že moja mama je v meste Niekto. A tak som len podotkla, že som chcela šál. Vtedy som ťa prvýkrát videla... sklamanú? Nie. Bol to úsmev, usmievala si sa. Ale nie tak, ako vždy. Na chvíľu si odo mňa odvrátila pohľad. Pohladila si ma po vlasoch, vraj: „V obchode zdvihli ceny.“ Nechápala som, a tak som sa na tom zasmiala ako zakaždým, keď o obchode bola reč. Aj vo mne sa v ten deň niečo zmenilo. Pochybovala som.
Povedala si mi, že mám vymyslieť nášmu novému prírastku meno. Nazvala som ho Šál.
Na druhom stupni k nám prišli noví spolužiaci. Jeden z nich povedal, že ťa pozná. Nečudovala som sa. Si predsa známa, ako celebrita.
V ten deň mi pokazili aj tú poslednú ilúziu, ktorú som o tebe mala, aj keď som si to nechcela priznať.
Po jeho opise som si chcela byť istá, že si ťa s niekým pomýlil. Povedal o tebe, že si špinavý pouličný pes bez svorky, naivný a slabý. A že ťa nemá kto ochrániť. Ochrániť pred vytrénovanými policajnými psami. Nemal pravdu. Neverila som, že má pravdu. Máš predsa mňa. A ja ťa ochránim kedykoľvek. Jedine teba... no... možno aj Šála.
Pred vchod obchodného centra namontovali reproduktor. Teraz už nehrávaš. Hľadáš nové miesto, ktoré by si mohla spestriť svojou hudbou. Nemyslím si, že je to dobrý nápad.
Mám o teba strach.
Minule si si našla tiché, bezfarebné miesto pred vchodom do kaviarne na kraji námestia. Páčilo sa ti, chodievala si tam hrávať niekoľko dní a vrátil sa ti tvoj stratený úsmev. Až dokým za tebou neprišla polícia, vraj narúšaš súkromie alebo také niečo. Neboli príjemní. Doniesli aj policajné psy, Šál im našťastie utiekol. Im, ale aj nám. Je preč tri dni. Nechcela som si to priznať, ale chýba mi.
V poslednom čase toho veľa nemáme. Ani vecí, ani jedla. Na narodeniny sa snažím nepýtať si nič, aby som ťa zbytočne netrápila. V triede to tiež nevyzerá najlepšie. Pouličný pes, tretia trieda, chudobná... Volajú ma rôzne. A nechcem byť na teba zlá, ale niekedy mám pocit, že to je kvôli tebe. Ja nemôžem za to, že nie som bežné dieťa. Prečo nemôžeš mať normálne povolanie? Prečo nemôžem byť normálna?
Prepáč mami. Mám o teba strach. Včera sa po dvadsiatich siedmich dňoch vrátil Šál. Počítala som každý jeden z nich. Keď sa vrátil, skoro som skákala od šťastia. Už dlho som ten pocit nezažila. Ty si ho ale neprivítala s takým nadšením.
Čoraz častejšie sa stretávaš s políciou a ich psami. Usmievaš sa na nich, snažíš sa ich nakaziť svojim nemiznúcim úsmevom. Tváriš sa, že všetko je v poriadku. Ja vidím, že nie je. Máš na sebe stále ten istý výraz, ten istý úsmev. Dá sa to nazvať úsmevom, no nie takým, ako predtým.
Snažila som sa ti pomôcť, ako som mohla. Naozaj. Dala si mi pruhovaný šál. V obchode vraj všetky vypredali. Dvaja rovnakí ľudia v jednom meste byť nemôžu. To povedali.
V tej chvíli by som dala celý svet za to, aby si zostala sama sebou. Aby si tu zostala.
Šál sa ti chcel schúliť k nohám. Bol dobitý od policajných psov, špinavý, bez svorky, naivný a slabý. Nemá ho kto ochrániť...
Jedine ja.
Usmeje sa. Zvonku počuje hlasy detí. Majka má o týždeň desať, Peter mal pred mesiacom dvanásť, Jana pätnásť. Nadvihne hlavu. Nevidí ich, výhľad jej zacláňa košatý javor. Ešte má malé listy, veď nie je ani polovica marca. Páči sa jej ich odtieň zelenej.
Zavrie oči a započúva sa. Kúpa domu bol dobrý nápad, aj keď si to na začiatku nemyslela. Jej manžel si bol omnoho istejší. A on vždy rozhoduje. Nie vždy je s jeho výberom spokojná, no pri bývaní trafil do čierneho.
Tento dom mal všetko čo potrebovali – izbu pre každé dieťa, dve kúpeľne, veľkú záhradu, dokonca aj garáž... ju však presvedčil práve výhľad z okna spálne. Ten na korunu javora. Znovu sa usmeje a premôže nutkanie vystrieť ruku, akoby šla jeden list odtrhnúť. Má chuť ísť si ľahnúť von. Je síce chladno, no ležadlá jej manžel už určite vybral. Potrpí si na nich. Keď ich kupovali, mal jasnú predstavu o tom, aké by mali byť. Červeno – bielo pásikavé, také, ako mávajú vo filmoch na pláži. Vždy ich rozostaví do oblúka a do stredu, ako na javisko pred publikum, postaví veľký stôl. Zbožňuje večerať v záhrade, ale len na jar. Hovorí, že v lete to už nemá zmysel. Nikdy nepochopila prečo, no nesnaží sa vyhovoriť mu to. Jeho večere bývajú výborné, či už v lete alebo na jar. Cez pootvorené okno sa k nej šíria lákavé vône zmiešané s nadšeným krikom detí. Vzdychne si. Aj ona by mala ísť.
Jej manžel nafúkal bazén. Sedemnásťročná Majka si priviedla kamarátky, sedia vonku a rozprávajú sa. O chvíľu im pôjde ponúknuť niečo na jedenie. Pečie koláč, domom rozvoniava čokoláda a maliny. Počuje, ako Jana pomáha otcovi rozkladať ležadlá. Má problémy s chrbticou a doktor mu povedal, aby sa príliš nenamáhal. Nechce si pripustiť, že starne, že obaja starnú.
Rozmýšľa, čo s domom keď tu raz nebudú. Asi ho prepíšu na deti. Vzťahy majú dobré, tak prečo nie? Jej manžel však o tom hovoriť nechce. Vraj, „tak rýchlo sa nás nezbavia...“ Vždy sa na tom zasmejú no ona by to raz chcela riešiť seriózne. Vzdychne si. Bude najlepšie prepísať to na deti. Budú tu bývať dokým oni dvaja budú žiť a potom nech si robia, čo uznajú za vhodné. Snáď ich vychovali dostatočne dobre na to, aby naložili s domom rozumne.
Listy na javore narástli, zmenili farbu z jarnej svetlozelenej na poriadne tmavú. Zdvihne hlavu, no vzápätí si uvedomí, že aj tak nič neuvidí. Načo sa namáhať. Čokoláda rozvoniava o čosi intenzívnejšie, volá ju, aby vytiahla koláč z rúry.
V tom momente si sľúbila, že odteraz už nechá rozhodovanie vždy na manžela. Nesúhlasil s tým, aby prepísali dom na deti. Prvýkrát si však spravila po svojom. A teraz tu leží a poslednýkrát nostalgicky hľadí na listy javora. Na jeseň ich má vždy najradšej, ešte radšej ako na jar. Každý z nich je iný, od hnedej cez odtiene červenej až po takmer fialovú. Mohla by sa na ne pozerať stále. Nechce myslieť na to, že je to poslednýkrát.
Hneď, ako sa deťom dostal dom do rúk, predali ho a za peniaze si postavili nový, vo vilovej štvrti blízko mesta. Hovoria, „môžete ísť bývať k nám,“ no ona vie, že to vravia iba aby sa nepovedalo, že sa nestarajú. Keby súhlasili, deti by sa rozhádali. Nikto by ich u seba nechcel.
V byte nikdy bývať nechceli, no nič lepšie nenašli. Z mesta odísť odmietali. Zmena prostredia by bola pre nich príliš náročná. Možno je to starobou. Možno sú konzervatívni. Nech je to čímkoľvek, ich deti to nezaujíma. Našli najlacnejší byt na okraji mesta, veď „vy veľa priestoru nepotrebujete, ste len dvaja, aspoň budete musieť menej upratovať.“
Leží, skúša novú posteľ. Nebude sa predsa sťažovať, asi by mala byť vďačná za byt, ktorý jej našli. Keď otočí hlavu k oknu, aby si pozrela výhľad, celý ho zakrývajú farebné javorové listy.
Pod bytovkou je javorová alej, chodia sa tam s manželom prechádzať. Nie je to dom, nie je to to, čo bývalo, no zmena je život. Alebo tak nejak sa to hovorí.
Možno, keby tu jej manžel ešte bol, zavolal by im. Ona s telefónom robiť nevie. Chodia ju pozrieť tak dva razy do mesiaca, niekedy aj menej. Vnúčatá videla len párkrát, najstaršia má asi trinásť. Nevie. Len leží a v kalendári počíta dni do ďalšej návštevy. Pre nich povinnosť, pre ňu udalosť mesiaca. Ešte týždeň a dva dni a prídu znova.
Nechce sa sťažovať, nechce vyzerať nevďačne. Veď má strechu nad hlavou, posteľ, aj keď takú, ktorá jej chrbtici neprospieva... má rodinu, ktorá chodí raz za čas na návštevu, aj keď asi nerada... má javor, dokonca celú aleju, aj keď tam nemá s kým chodiť...
Najprv sa chodila prechádzať sama, teraz je to však pre ňu príliš namáhavé. Nevychádza z bytu. Posteľ si nechala otočiť tak, aby mala pred sebou okno, aby mala výhľad na javor. Taký istý, ako v dome. Prebúdza veľa spomienok. Farebné listy zhnedli, len posledný sa stále drží na konári. Povzbudzuje ho pohľadom. Musí sa udržať, bez neho bude výhľadu niečo chýbať. List sa zachveje, no stále odoláva príchodu zimy. Pripomína jej seba. Vzdychne si. Jeden z nich musí vydržať.
List sa posledný krát zachveje a odpadne zo stromu.
Usmeje sa. Zvonku počuje hlasy detí. Nadvihne hlavu. Nevidí ich, výhľad jej zacláňa košatý javor. Ešte má malé listy, veď nie je ani polovica marca. Páči sa jej ich odtieň zelenej.
Niekde tam von sa asi hrajú aj jej vnúčatá. Dnes mali prísť na návštevu, no vyzerá to tak, že zas ostanú len na dvore pred bytovkou. Zišla by za nimi, keby ešte vládala. Nevadí, stačí jej, keď vie, že sú blízko. Že na ňu možno ešte úplne nezabudli. Znovu sa usmeje a premôže nutkanie vystrieť ruku, akoby šla jeden list odtrhnúť. Už dlho nedržala v ruke kvety.
Na dvere ktosi ticho zaklope. Podvihne hlavu, no otočiť ju už nevládze. Bezmocne ju zas spustí do vankúša.
„Babi? Si doma?“
To bude Ela, najmladšia vnučka. Teraz má šesť. Nadvihne hlavu a obdarí ju jemným úsmevom. Aj Ela sa usmeje, oči jej žiaria, ruky za chrbtom.
„Pozri čo som ti doniesla!“
Drží kyticu jarných javorových listov. Presne v tom odtieni zelenej, aký má rada.
„Sú krásne“ snaží sa vysloviť každé slovo zreteľne.
Ela sa zamyslí.
„Ale na jeseň sú krajšie, že?“