|
Trochu
som závidel otcovi - celých osem rokov chodil do tej istej triedy s tými istými
spolužiakmi, a keď sa zišli na pomaturitnom stretnutí, spájala ich
impozantne dlhá spoločná biografia. Ibaže mne sa už dostalo šťastia žiť
v krajine, ktorá mala prinajmenšom európsky primát v počte školských
reforiem, a tak skôr, ako by mi stredná škola, v tom čase s nevábnym prívlastkom
„všeobecnovzdelávacia“, stihla prirásť k srdcu, už tu bola maturita a
po nej hor sa do života. Preto aj pri jej výročiach spomíname skôr na to,
čo oné tri roky znamenali v našich životoch, ako na čas, ktorý sme trávili
spoločne v laviciach od pondelka do soboty (voľné zaviedli hneď po našej
maturite). V
šesťdesiatom štvrtom otvorili v prvom ročníku iba štyri triedy, zato náležito
početné. Začínali sme tridsiati ôsmi, skončilo nás iba o jedného menej.
Učiteľstvo nemalo u nás nikdy zlaté dno, jednako sa tešilo vtedy
hádam väčšej vážnosti. Od učiteľov, dnes už napospol na dôchodku
a niekoľkých na pravde Božej, sme sa nedozvedeli nič povedzme o Bohu,
ale nepestovali v nás ani osobitné nadšenie pre budovanie socializmu. Na isté
otázky by nám nevedeli dať odpoveď a my sme im ich, chvalabohu, nekládli.
Politika nám bola ukradnutá a čéesem na mne nezanechalo stopy. Dožadovala
sa ho iba Hana, aj tak nebola z našej triedy. (Práve s ňou som pamätného
leta rok po maturite vylepoval po výkladoch výzvy proti okupantom.) V
novembri sa v telocvični oslavovala októbrová revolúcia, vďaka čomu z vyučovania
odpadli dve hodiny, na prvého mája sme jasali v sprievode, v roku spartakiády
jednotne v módnych teplákoch. Popoludnia sme trávili so Slobodnou Európou,
ktorá tri hodiny hrala aj na naše želanie, akurát počas správ sa na desať
minút rozvrčali rušičky. Rád by som sa bol česal na hríb ako Beatles,
ktorých som videl v Tokajíku (dnes Panoráma), bohužiaľ, každý mesiac som
musel k holičovi. (Dlhé vlasy spôsobujú plešatenie, tvrdil na ZRPŠ istý
rodič, povolaním lekár. Len ktovie, prečo postihol onen neduh i jeho samého.) Na
školskom plese v pekáči lomcovali nami jive (čítaj džajv) a čača,
osvojené v tanečnej, v parlamente sa kvôli Láskam jednej plavovlásky
rozpútala diskusia o mravnosti. A na Majstrovi katovi sa aj tak dalo vidieť
viac, vlastne všetko. Nazdávali sa. V televízii nám vystačil jediný
program, cez prázdniny postačila Delňa, jedno leto v spoločnosti Kapitánovej
dcéry, druhé s Tarasom Buľbom, na jeseň sme predkladali obsah spísaný po
kapitolách v jazyku originálu. (Veď aj dnes mi študenti na skúške, ktovie
prečo, najradšej rozprávajú „obsahy“.) Zopár šťastlivcov, ako Mara z
áčky, dostalo sa do exotickej cudziny, až na Balaton. Na amfíku hral Olympic,
na štadióne Beckenbauer. O výsledku zápasu s Bayernom sa nedalo
pochybovať - Tatran sa práve prepadol do druhej ligy. Na
výchovné koncerty sme sa tešili skoro ako na zemiakové brigády, ktorými sa
začínal školský rok. Konferencierku čakali ovácie pri každom príchode na
scénu, no z vyučovania aj tak neodpadli viac ako dve hodiny. Najlepšie boli
stredy s pracovným vyučovaním v rozvrhu. Pri troche šťastia sme sa s Jožom
zašili za hromadu plechov a pretriasali sme problémy, ktoré hýbali nami,
teda svetom. Akurát prestávku sme nesmeli prepásť a, pravdaže, keď padla.
Bohužiaľ, v maturitnom ročníku náš najobľúbenejší predmet zrušili. Trojky
som mal zvyčajne z matematiky a fyziky, notoricky z chémie (na svoju smolu
ocitol som sa v príslušnej škatuľke). Podľa učebnice literatúry vrchol
predstavoval ešte stále socialistický realizmus, zato triednemu, chvalabohu,
väčšmi ležala na srdci lyrizovaná próza. Cez veľkú prestávku sme pod
pedagogickým dozorom promenádovali v dvojstupe po chodbe. Nijaké páriky:
komu by sa žiadalo vzápätí na fyzike za trest k tabuli? I
dnes zarecitujem Pytagorovu vetu a Archimedov zákon, spamäti vyslovím prvé
štyri verše Tatianinho listu Oneginovi, viem, ako sa volá hlavné mesto
Saudskej Arábie a Lichtenštajnska, ešte stále si trúfnem na premet bokom.
Spolu s Vladom som pitval žabu (v každej lavici sa odohrávala rovnaká dráma),
špendlíkom som prepichoval chrobáky, ktoré som sám usmrtil. Možno preto
prispievam dnes na Slobodu zvierat. Z
výletov na konci školského roku, z Oravy, z Tatier, sme sa vracali ustatí na
smrť. Kto si naivne myslel, že noc je, nebodaj, na spanie, nesmel sa čudovať,
ak sa ráno zobudil so zubnou pastou rozotretou po tvári. A keď sme sa v šesťdesiatom
siedmom hlásili na vysokú, po rokoch prvý raz nezavážil pôvod. Na naše
šťastie, väčšina ho aj tak mala „iný“ (na výber ostával už len
robotnícky a roľnícky). Hoci ulica menila mená, Svojdomov, Ševčenku,
v šesťdesiatom ôsmom takmer Matice slovenskej, funkcionalistická budova zo
štyridsiatych rokov si uchovávala nemenný pôvab. Dnes nesie gymnázium na
Mudroňovej meno po našom rodákovi, ktorý v zapadnutom kúte zaostalej
krajiny dosiahol európsky formát. Ibaže s jeho novým sídlom spájam práve
tak málo spomienok ako s učiteľským zborom. Pochopiteľne, okrem Mira, ktorý
stojí na jeho čele. Aj on chodil do našej béčky. Vďaka Jožovi a Beáte, medzičasom manželom,
stretávame sa so železnou pravidelnosťou každých päť rokov, ba navyše aj
pri príležitosti našich päťdesiatok. Väčšina neopustila Prešov alebo sa
od neho vzdialila iba na skok, podaktorých zavialo o čosi ďalej a Vieru do
cudziny, až do Olomouca. Niektorí už dlho a iní ešte nikdy nedali o sebe
vedieť, no tu a tam sa dakto nečakane ozve po rokoch. Bohužiaľ, Valika,
Helena, Gaba (jedna z dvoch) na naše stretnutia už zaručene neprídu. Šesťdesiate
roky dnes zastiera zvláštny pôvab. Bolo to desaťročie mierneho výdychu po
tom, čo predchádzalo, a pred tým, čo malo prísť. Okná do sveta sa opatrne
otvárali, Dubček, po ňom Husák s normalizáciou ešte v nedohľadne.
Pre mňa sa s nimi spája aj onen solídny meštiansky (nie meštiacky!) duch s
nádychom istej konzervatívnosti. Naša vtedajšia esvéeška si ho uchovala i
v časoch, ktoré mu vonkoncom neboli naklonené. Ľudovít
Petraško |