|
Školské
- študentské časy. Ako rád si na ne človek po rokoch spomína. Mne sa
naskytla takáto príležitosť práve pri oslavách 40. výročia aj „môjho"
gymnázia, vtedy Gymnázia na Ulici Tarasa Ševčenka, na ktorom som získaval
vedomosti počas mojich študentských čias v rokoch 1973 - 1977. Mojím prvým
triednym profesorom na tejto škole bol pán profesor Chvostaľ, ktorého po
jeho odchode do Michaloviec „vystriedala“ pani profesorka Dandárová. Kvalita
gymnázia, či strednej školy sa prejaví až po čase. A že toto gymnázium
malo v časoch mojich školských rokov veľmi vysokú úroveň, som si aj ja
najviac uvedomil počas štúdia na vysokej škole, ktoré bolo pre mňa oveľa
jednoduchšie v porovnaní so študentmi z iných gymnázií a stredných škôl.
Jednou z „príčin“, prečo to tak bolo, bola aj matematika, presnejšie
povedané pán profesor matematiky Varchola, ktorého všetci volali jednoducho
„Piďo“. „Piďo“ nás na hodinách „sekíroval“ neuveriteľným spôsobom.
Mne to však veľmi prospelo, pretože vďaka takto získaným vedomostiam som
prvé dva semestre na vysokej škole nemusel vynakladať takmer žiadnu zvláštnu
námahu. A pritom matematika na vysokej škole bola predmetom, kvôli ktorému
musela ukončiť štúdium minimálne tretina študentov. A tak až s odstupom
času sme mu boli povďační za to, čo sme mu počas štúdia na gymnáziu
zazlievali. Rád
spomínam aj na už nebohého pána profesora Alfréda Rochlitza, prezývaného
„Fredy“, ktorý mňa osobne neučil (jeho doménou bola chémia), ale urobil
kus obrovskej práce na škole. Vo svojom voľnom čase viedol šachový krúžok
a cez jeho ruky prešlo veľa talentov. Naše spoločné šachové stretnutia v
chemickom kabinete sú pre mňa dodnes nezabudnuteľným zážitkom. Pán
profesor bol - a pre mňa dodnes aj ostal - príkladom zanieteného pedagóga,
ktorý dokázal pritiahnuť študentov ku štúdiu aj k mimoškolskej činnosti. Naša
trieda, myslím si, že bola „silnou“ triedou, si rada spomína
na pravidelných absolventských
stretnutiach každých päť rokov (Prešovčania aj častejšie na priateľských
posedeniach) na gymnázium, ktoré nám pomohlo vzdelať sa a dalo nám dobré základy
pre získavanie ďalších vedomostí
na vysokých školách. Radi si spomíname aj na všetky študentské huncútske
vylomeniny, ktoré však radšej nebudem rozvádzať, aby mi
pedagogický zbor náhodou nevyčítal, že dávam návody na podobné kúsky
terajším študentom. A
čo popriať na záver nášmu „oslávencovi“? Do ďalšej štyridsiatky veľa
dobrých pedagógov, samých usilovných študentov, veľa úspechov, jednoducho
všetko najlepšie, gymnázium! Ing. Jozef
Polačko |