|
Viac
než dvadsať rokov uplynulo odvtedy, čo naša 4.B opustila brány Gymnázia na
Ul. Tarasa Ševčenka v Prešove. Dvadsať rokov je v živote človeka
veľa, po maturite hádam najproduktívnejší vek. Každý zo spolužiakov
sa vydal na vlastnú cestu, hľadal cieľ, ktorý sa v osemnástich zdá
neskutočne blízko. Mnohí ho mali jasný, niektorí len tušili, čo by chceli
robiť či dosiahnuť. Patrila som k tej prvej skupine. Už na základnej
škole som chcela študovať žurnalistiku a to sa mi aj podarilo. Na gymnáziu
sme mali umelecký krúžok, ktorého duchovným otcom bol náš výborný
slovenčinár pán profesor Andrej Rovňák. Stretávali sme sa, aby sme si navzájom
prečítali ukážky z vlastnej tvorby, ukázali výtvarné dielka, či
zahrali vlastnú pieseň. Boli to milé diskusie, ktoré ma len utvrdili v tom,
že moja budúca profesia sa musí týkať novín alebo literatúry. Stredoškolák
by už mal mať aspoň predstavu, čo chce v budúcnosti robiť. Ak natrafí
na učiteľov, ktorí ho v jeho záujmoch podporia, má šťastie. Dobrý učiteľ
je nezabudnuteľný. Paradoxne - aj ten zlý. U nás prevažovali tí prví.
Nikdy nezabudnem na mená – Rovňák, Rochlitz, Demková a Skladan. Bez
toho, aby o tom vedeli, učili ma ešte dlho po maturite a budú ma učiť
stále. Boli to nielen výborní učitelia, ale aj vzácni ľudia. Dali mi do života
viac, než museli. „Nech
sa ocitnete kdekoľvek, nech vás stihne čokoľvek, zapamätajte si, že najväčšou
hodnotou v živote je čisté svedomie a pokojný spánok,“ povedal
nám pred odchodom do „veľkého sveta“ profesor Rovňák. Veľmi často som
si na tie slová spomenula ... Dvadsať
rokov je dlhý čas. Zostarli sme, nezmúdreli, len získali skúsenosti, naše
deti už tiež chodia na stredné školy ...
To len nám sa zdá, že ešte stále máme sedemnásť. Život však ide
ďalej, bez ohľadu na to, čo by sme chceli. Veď aj to naše „dolné gymko“
sa dnes už volá inak a márne by sme ho hľadali na pôvodnej adrese. Iní
študenti vymýšľajú profesorom prezývky a trasú sa pred písomkami.
Chceli by sme im odkázať – nebojte sa, budete radi spomínať. Potom to bude
všetko inak ...
Ľudmila Olexová – Štrausová |